Mikrokapitola 8

„Ocko, prečo stojíme pred domom strýka Harryho?“

„Mlč synku a sleduj námestie.“

„A kde presne?“ mrzuto sa ošil chlapec s čiernymi vlasmi a hnedými očami, „tam kde je ulica celá biela, alebo kúsok vedľa, kde je úplne celá biela?“

„Presne tam,“ uškrnul sa starší muž a s iskierkou hrdosti sledoval, ako sa vločky nad chlapcovými plecami menia na paru.

„Myslím, že by si mi mohol konečne prezradiť, prečo tu stojíme každý rok po vianočnej večeri a čakáme na mamu?“ chlapec nesúhlasne pokrčil obočie a zabodol pohľad do otca.

„Pretože tradície sa majú ctiť,“ odvetil Severus Snape a dúfal, že syn v jeho hlase nevycíti jemnú iróniu.

„Pf…“ vyfúkol chlapec a bol by voľačo dodal, keby sa spoza rohu nevynorila ženská postava. „Mama!“ upozornil otca celkom zbytočne.

Pohľady oboch mužov zmäkli.

Hermiona kráčala snehom a pevnými topánkami vykopávala malé chumelice. Obrátila tvár k oblohe a nechala si na pokožku dopadnúť pár vločiek snehu. Doširoka sa usmiala a rázne zamierila k dvom postavám.

„Chlapci, nepôjdeme radšej domov?“ oslovila ich šibalsky.

„Áno!“ zvolal nadšene mladší muž a starší si voľačo zahundral o dodržiavaní tradícií.

„Ale najskôr zo seba oprášte sneh,“ upozornila Hermiona syna i manžela.

„Sneh?“ otec a syn sa vzájomne na seba pozreli, aby skontrolovali odevy bez jedinej vločky. „Aký?“ doložil mladší.

„Tento,“ uškrnula sa Hermiona, každému hodila do tváre začarovanú snehovú guľu a s chichotom sa rozbehla preč.

„Ty, alebo ja?“ sprisahanecky zúžil oči chlapec a odlúpil si lepkavý sneh z čela.

„Ty,“ prikývol otec a neubránil sa úsmevu. Sneh za golierom Severusa chladil, ale zvnútra cítil narastajúce teplo.

Oliver Snape mávol prútikom a svoju matku zahalil do oblaku víriacich vločiek.
Hermiona vypískla a padla naznak do záveja.

„Stačilo by,“ povedal starší Snape, „je čas na pohár polnočného vianočného…“ na okamih zaváhal, pozrel na syna a dodal, „čaju.“