Noc bola ešte veľmi mladá, ale ulice mesta zívali prázdnotou. Dokonca i túlavé mačky sa kamsi vytratili.
Len jediný večer v roku dokázal spoľahlivo vyľudniť chodníky a umlčať hlučné kolesá. Štedrý večer sa niesol v duchu vône, ktorá aj tú najbohémskejšiu dušu dokázala pritiahnuť k rodinnému kozubu.
Ale výnimka sa nájde vždy.
Vysoký muž v tmavom kabáte kráčal mĺkvym námestím. Bol prostovlasý, s golierom vyhrnutým dohora a rukami vsunutými hlboko do vreciek zasneženého odevu. Nikam sa nenáhliac, vyšľapoval si vlastnú cestu v napadanom snehu.
Podišiel k jednému z radu domov, obkolesujúcich neveľké námestie a postavil sa do tieňa mladého javora, aby mal výhľad na okno, rozžiarené mäkkým svetlom horiaceho krbu a farebnými svetielkami vianočného stromčeka.
Muž vytiahol ruky z vreciek, nedbalo si oprášil vločky z ramien a krátko dýchol do spojených dlaní. Vzal z vrecka podlhovastý predmet a po chvíli mu v rukách zablikal do tmy malý plamienok.
V okne sa mihli postavy. Nejasné siluety dávali tušiť, že obyvatelia domu sú po večeri a presúvajú sa do miestnosti s krbom.
Muž spozornel. Celá jeho postava sa napla, dlane s malinkým svetielkom si pritiahol bližšie k telu a dychtivo sledoval hru tieňov za oknom.
Bavili sa. Možno spievali koledy, hrubé múry von nepustili ani hlások, a možno len tak nezáväzne žartovali a užívali si prítomnosť blízkeho človeka.
Vtom sa nepatrne pohla záclona a k okennému sklu naklonila svoju tvár mladá žena. Zažmurkala do tmy námestia a obrátila oči k oblohe.
Muž ukročil hlbšie do tieňu javora. Plameň rozdúchaný prudkým pohybom zahorel vyššie a osvetlil dovtedy ukrytú tvár. Ostré črty muža nedávali priechod žiadnej emócii. Žiadne vysvetlenie, prečo stojí osamelý uprostred studených domov a čaká na kúsok ulúpeného záblesku tepla.
Iba tmavé zrenice očí odrážali svetlo z plameňa a prekrývali pocity uložené na samom dne duše muža.
