k svojmu nadriadenému po chvíľke ticha, ktoré nasledovalo za debatou o Hermioninej posadnutosti, variť si kávu celkom bez použitia mágie.

 

„Nemyslím si to,“ odvetil Severus a správne tušil novú vlnu argumentov.

 

„Je mnoho vecí, ktoré človek robí pre pôžitok z cesty k nim a nie iba pre samotný výsledok,“ nedala sa Hermiona.

 

„Hermiona, som čarodejník a mágia je mojou súčasťou,“ Severus pokrčil obočie a dúfal, že kolegyňu vystraší dostatočne, aby stíchla. Ale ako správne predpokladal, zastrašovanie mimikou už na ňu nezaberalo.

 

„Narodil si sa predsa ako polovičný mukel…“ skúsila apelom na korene, ale vetu ani nestačila dopovedať.

 

„Správne!“ šprihol ostro Severus. „Polovičný! Ale ja preferujem svoju druhú polovicu a nemienim o tom diskutovať!“

 

„Nijako ťa nepresvedčím, aby si si konečne prestal uťahovať z mojej prípravy rannej kávy?“ Hermiona nasadila ublížený výraz.

 

„Uveď jediný konkrétny príklad, kedy muklovský spôsob prevyšuje čarodejnícky,“ vyzval ju Severus a v duchu si už chystal svoje zvyčajné argumenty.
V skutočnosti rád pozoroval Hermionu, ako v miniatúrnej džezve najskôr páli cukor na karamel, ktorý následne zaleje vodou a zasype kávou. Séria pohybov a úkonov, ktoré viedli k malej porcelánovej šálke neuveriteľne aromatického nápoja.

Ani za nič by si nenechal ujsť Hermionin blažený výraz v tvári, keď svoje pery po prvý raz ponorí do kávy a uchlipne si.
A bol skalopevne presvedčený, že jej demonštratívne varenie kávy by stratilo na váhe, keby sa ho ním nesnažila presviedčať o svojom názore.

 

 

„Čo tak cesta výťahom?“ Vyhŕkla Hermiona s nádejou. Vyžadovalo veľkú dávku kreativity, vymýšľať vždy ďalšie a ďalšie situácie. Ich dohadovanie začínalo zakaždým rovnako – pri varení kávy.

A končilo Severusovým blahosklonným odchodom do laboratória s vyčerpanou Hermionou v pätách.

Zvykla si na tieto pseudo škriepky a patrili k ránu rovnako, ako sladká káva.

 

„Cesta výťahom?“ Severus sa opäť zamračil. „Potupné šklbnutie pri rozbehu, pocit ťahania počas jazdy a hegnutie pri zastavení. A tie nechutné odrhovačky, ktoré majú prehlušiť pískanie, škrípanie a vŕzganie? Nie, ďakujem!“ Zhrnul rozhodne a ukradomky sa uškrnul. Čakal ďalší nápad a pokrčené čelo slečny Grangerovej napovedalo, že musí poriadne uvažovať, aby navrhla niečo nové, čo ešte v argumentoch nepoužila.

Zdalo sa mu, že ani nezaregistrovala obsah jeho odpovede, iba zachytila jeho odmietnutie.

 

„Jazda autom!“ Vyhŕkla s nadšením dievčina.

 

„Čo je na jazde autom zaujímavé?“ Spýtal sa opatrne Severus.

 

„No pravdaže!“ kývla hlavou Hermiona. „Uznávaš čarodejnícke priority, cestovanie letaxom a premiestňovaním, ty si ešte nešoféroval!“

 

„Nuž…“ začal Severus.

 

„Nie, dosť bolo oponovania!“ prerušila ho Hermiona na oplátku. „Rozprávať o pôžitku z riadenia auta je ako popisovať chuť jahodovej zmrzliny niekomu, kto nikdy neochutnal jahody.“

 

„Ale…“ ani ďalší pokus o zastavenie kolegyne nevyšiel.

 

„Dnes, keď dokončíme prácu, vezmem ťa na skúšobnú jazdu mojím autom!“

 

Severus sa iba uškrnul, keď Hermiona z malej kuchynky vyrazila ako prvá.

 

..ssSss..

 

„Moje auto,“ Hermiona s nádychom pýchy ukázala na hráškovozelený Ford Fiesta.

 

„No…“ Severus nasucho preglgol a uvažoval, ako niečo povedať a príliš neuraziť, „je zelený.“

 

„Prečo nie?“ Hermiona rozpačito pokrčila plecami a zasunula kľúčik do dverí, „pri kúpe v autobazári sa na farbu príliš nedbá,“ dodala ospravedlňujúco.

 

„Zelená je uchádzajúca, ale nemá to auto málo dverí?“ neodpustil si pichľavú poznámku.

 

„Je trojdverový, áno. Ae väčšinou jazdím i tak sama,“ zrumenela Hermiona a nápad, ukázať Severusovi pôžitok z jazdy na vlastnej koži, sa jej už nezdal taký skvelý.

 

„Troje?“ prižmúril oči Severus, obišiel auto spredu a počítal, „vidím dvoje.“

 

„Tretie sú vzadu,“ unavene vzdychla Hermiona a vynadala si v duchu do bláznov. Tá jej neutíchajúca túžba, zaujať niečím svojho nadriadeného, ju raz privedie do tapacírovanej cely.

 

„A ako sa cez ne nastupuje do auta?“ nedal pokoj s otázkami Severus.

 

„Nenastupuje,“ zašomrala Hermiona a sadla si na miesto šoféra. Natiahla sa, aby otvorila dvere spolujazdca a fľochla na Severusa, „sadneš si už?“

 

„Nie je potom zmätočné, nazývať ich dverami?“ prepálil ju skúmavým pohľadom, ale vzápätí takmer zabudol dýchať, pretože jeho kolegyňa zašmátrala rukou po jeho ľavom boku a vytiahla odtiaľ čierny popruh, ktorý ponad neho natiahla a zacvakla na druhej strane.

 

„Zoženiem ti kontakt na konštruktéra a ty mu môžeš pokojne strhnúť body!“ zahundrala Hermiona podráždene a naštartovala auto.

Oboch ich vyviezla za mesto, kde sa kľukatila málo používaná, ale slušne zachovaná cesta popod stromy.

Doposiaľ obaja mlčali, ale keď Hermiona zastavila a vypla motor, Severus sa ozval ako prvý.

 

„Čo presne ma malo presvedčiť o pôžitku z jazdy?“

 

„Ešte nič,“ uškrnula sa Hermiona a významne sa na neho pozrela, „ale keď sa vymeníme…“

 

„Prišla si o rozum,“ precedil suché konštatovanie Severus.

 

„Je to možné,“ pritakala Hermiona, posunula svoje sedadlo o kus dozadu a vystúpila z auta. Otvorila dvere na ľavej strane a vyzvala muža s nečitateľným výrazom tváre, sediaceho na sedadle spolujazdca, „výmena!“

 

Bez slova odopol pás a vystúpil.

 

„Slečna Grangerová, následky si ponesiete sama,“ zašomral si popod nos, sadajúc za volant.

 

 

„Toto je volant,“ začala Hermiona s inštruktážou.

 

„Tušil som to,“ vážne prikývol Severus a položil naň obe dlane.

 

„On ťa ten humor prejde,“ uškrnula sa Hermiona.

 

„Nemyslím,“ odvetil Severus celkom vážne, „čo je to, čo mi zavadzia pri nohách?“

 

„To je plynový pedál, brzda a spojka,“ vymenovala Hermiona a ukázala prstom na pomenovaný pedál.

 

„No vidíš a prútik je iba jeden a zastal by všetky funkcie,“ namietol Severus a skúšobne zatlačil na pravý pedál.

 

„Ale keďže prútik necháš vo vrecku, pamätaj si, že plynový pedál zvyšuje rýchlosť, brzdový rýchlosť spomaľuje a spojkový zatlačíš vždy, keď rýchlosť radíš.“

 

„Trvám na pôvodnom, že prútik je jednoduchší,“ zopakoval a Hermiona sa začala tváriť podráždene.

 

„Toto je radiaca páka,“ ukázala tesne vedľa svojho pravého kolena.

 

„A tá slúži na?“

 

„Pri štarte zaradíš jednotku, keď sa rozbehneš, dáš tam dvojku a potom počúvaš motor, kedy si vypýta vyšší stupeň. Radiť môžeš iba pri zošľiapnutej spojke,“ vymenovala Hermiona a mala chuť samu seba škaredo prekliať za naivné nápady.

 

„Motor sa s tebou skutočne rozpráva?“ pokrčil obočie Severus. Termín „zošľapnutá spojka“ ponechal bez poznámok.

 

Hermiona sa nadýchla a hľadala paralelu.

„Keď varíš elixír, podľa čoho vieš, že je čas na ďalšiu prísadu?“

 

„Proste to viem a ty to vieš rovnako, tak netuším, prečo sa pýtaš,“ Severus sa zahľadel na Hermionu.

 

„Takže podľa rovnakého pravidla budeš radiť rýchlosti,“ uzavrela.

 

„Jasné a zrozumiteľné,“ zamumlal Severus a opäť sa popod fúz uškrnul. „Na čo sa to práve pozerám?“ upriamil zrak na rad ciferníkov.

 

„Ten v strede ti ukazuje rýchlosť, ktorou práve ideš a tie ostatné si zatiaľ nevšímaj,“ mávla rukou Hermiona.

 

„Načo potom v aute sú, keď si ich netreba všímať?“ neodpustil si Severus.

 

„Ty si ich nevšímaj, sú to len kontrolné svetlá na…“ Hermiona sa nadýchla a hľadala slovíčko na zhrnutie všetkého technického, čo buď nevedela pomenovať, alebo sa jej proste nechcelo hľadať výraz, ktorému by Severus rozumel, „kadečo, aby si vedel, či auto funguje ako má.“

 

„Aha, takže ich budem ignorovať, čo je nelogické, pretože potom nezistím, že niečo nefunguje tak, ako by malo,“ zhrnul informácie Severus a vypadal, že sa na Hermioniných rozpakoch baví.

 

„Dobre!“ rezignovala. „Budem ich teda sledovať ja, pretože by sme sa zdržovali vysvetľovaním významu každej jednej kontrolky.“

 

„Je to tvoje auto,“ pohodil plecom Severus, „čo by som mal ešte vedieť?“

 

„Pedále stláčaj s citom, netrhaj volantom a pri jazde nepozeraj tesne pred auto, ale zamier zrak niekoľko metrov dopredu. A sleduj cestu v spätných zrkadlách.“

 

„A ako mám tieto činnosti stíhať zároveň?“

 

„Budeš to musieť zvládnuť, ale čo je to pre teba, že?“ Hermiona sa pokúsila zahrať na Severusovo ego. „Môžeš naštartovať.“

 

„Si si istá, že námaha, vynaložené pri snahe udržať tento stroj v plynulom pohybe, za súčasného sledovania diania pred a za ním, stojí za tebou popisovaný pôžitok z jazdy?“

 

„Som o tom absolútne presvedčená,“ nedala sa odradiť námietkami Hermiona. „Do toho!“

 

 

Severus siahol po kľúčiku, dovtedy bez úžitku oddychujúcom v zapaľovaní a skúsene ním otočil. Zároveň zatlačil pedál spojky, zaradil spiatočku a uvoľňujúc zmienený pedál, pootočil volant a urobil krátku otočku. Zaradil jednotku a naviedol stroj späť na cestu.

Auto sa plynule rozbehlo a stále sa zvyšujúcou rýchlosťou vracalo na miesto, odkiaľ pred necelou hodinou vyrazili – na parkovisko malej výrobne liečív, kde obaja pracovali,

 

„Ja som to vedela,“ hmkla spokojne Hermiona, „vedela som, že musí byť niečo, čomu neodoláš. Ale vydržal si dlho, hrať sa na nechápavého.“

 

„Iste uznáš, koľko sebazaprenia ma tá rola stála,“ Severus zboku pozrel na Hermionu. Auto pod jeho rukami priadlo ako dobre nakŕmená mačka.

 

„Ale povedz mi prečo?“ zaujímalo Hermionu.

 

„Pretože to bol ideálny spôsob, ako sa s tebou dostať niekam von,“ zaskočil ju odpoveďou.

 

Hermiona mlčala. Mlčala, aj keď Severus zaparkoval jej miniatúrnu Fiestu vedľa veľkého tmavého Cadillacu, obišiel auto a podržal jej dvere, aby vystúpila.

 

Keď odomkol dvere Cadillacu, natiahol k nej ruku.

 

„Môžem ťa pozvať na jazdu, ktorá dúfam, bude pre teba pôžitkom?“

 

Hermiona opäť mlčiac prikývla. Slov už medzi nimi bolo dosť, prišiel čas na samotnú jazdu.