Hermiona sa prebrala s pocitom, že niečo nie je v poriadku. V spálni panovalo šero, vôbec nedovidela na budík. Zmätená si chcela pretrieť oči a takmer si vypichla oko vlastným prútikom, ktorý aj počas spánku kŕčovito zvierala v prstoch. Druhou rukou bleskovo našmátrala vypínač nočnej lampy. Žlté svetlo rozrezalo tmu, prižmúrila oči a zazerala na ten kúsok dreva. Bála sa čo i len pohnúť rukou, aby ani omylom nespustila nejaké kúzlo.
A zrazu to vedela. Všetko bolo v poriadku, … až na ňu!
Podľa ručičiek hodín prespala celý deň, ale nedokázala presvedčiť vlastné telo, aby vyliezlo z postele. Len sedela a štítivo držala prútik čím ďalej od seba.
No tak! Hermiona! Skús jednoduché kúzlo! Vingardium Leviousa – to ti išlo bezchybne už v prvom ročníku!
„Nie!“ skríkla do prázdna spálne a predsa len vyskočila na rovné nohy. Zúrivo schmatla držadlo šatníka, prudko ním trhla a odsunula veľké dvere. Podvihla hromadu Denných prorokov a prútik všuchla zas na samé dno.
Teraz by sa jej malo uľaviť.
Ale namiesto pokoja, cítila prázdno.
Bezmocne sa zvalila na posteľ a netrvalo dlho, prepadla sa do ríše nepokojných snov.
Druhý deň ráno jej všetko pripadalo, ako jeden z tých snov.
Zamestnávala myseľ a ruky upratovaním malého bytu, ktorý vôbec nebolo treba upratovať, len aby vymazala spred očí obraz šedých očí.
Ku večeru sa jej to skoro podarilo, keby pod ozdobným vankúšom na pohovke nenašla bledú vreckovku s iniciálami DM.
Bezmyšlienkovite ju zasunula do kabelky, aby na ňu nemusela pozerať.
Zvyšok dovolenky sa Hermiona len tak premotala. Jej byt by pokojne mohol súťažiť o cenu čistoty a s prehľadom by za sebou nechal aj nemocničné laboratórium.
Neuveriteľne si oddýchla, až keď nadišlo ráno, kedy sadla za svoj písací stôl v mestskej knihovni. Nasávala do seba vôňu starých aj nových kníh a takmer cítila, ako tým naberá energiu.
Chýbalo jej to tu, všetka tá storočná zašednutá špina na chrbátoch kožených väzieb, neporiadok krčiaci sa v zastrčených miniatúrnych skladoch a dokonca aj kanvica na vodu, pokrytá vrstvou vodného kameňa.
Stisla končekmi prstov horúce uško šálky s čajom a vdýchla jeho vôňu. Prepchaté regály doslova vystreľovali vibrácie do všetkých strán. Divila sa, že iba ona jediná to tak vníma. Ale asi to súviselo s jej magickou podstatou, ktorú sa márne snažila potlačiť.
Tá potvora ju prenasledovala na každom kroku a snažila sa pošpiniť jej lásku ku knihám.
Hermiona vložila hlavu do dlaní s prepletenými prstami a tlmene vzdychla.
„Čo to tu zas máme?“ prebralo ju zo zamyslenia dobromyseľné zvolanie. Derek Kane siahol po voľnej stoličke a hrmotne si ju prisunul k Hermioninmu stolu. Skúmavo sa pozrel do jej zadumanej tváre a zahmkal, „Mali ste oddychovať, Hermiona!“
„Pán Kane,“ zažiarila na neho, zapôsobil na jej rozpoltené uvažovanie ako liečivý balzam, „oddýchla som si, naozaj,“ presviedčala jeho, ale hlavne seba.
„Naozaj?“ nedôverčivo zažmúril oči, „keď myslíte.“
„Naozaj! A už sa teším na prípravy večierka pre deti od sv. Marca!“ videla na ňom, že jej príliš neverí, snažila sa dať do slov pokojný, presvedčivý tón.
„Hermiona, budem sa tváriť, že mi hovoríte pravdu,“ pokarhal ju, aj keď láskavejšie to povedať snáď ani nemohol.
Horlivo mu prikývla a zopakovala svoj úsmev. Jeho sklamať rozhodne nechcela. Vďačila mu za prácu, za šancu na samostatný život aj za láskavý dohľad, ktorý nad sebou cítila.
„Dobre teda,“ pripustil nakoniec Derek, „dnes mám naplánované jedno stretnutie. Obed s majiteľom realitnej kancelárie. Ak všetko dopadne dobre, bude sponzorovať náš večierok pre deti.“
„To je skvelá správa!“ nefalšovane sa potešila Hermiona. Vždy boli najväčším problémom peniaze. Tie deti boli vďačné aj za málo, ale ani málo nejde bez patričného množstva financií.
„Ako sa vám ho podarilo zohnať?“
Derek sa poškriabal po čele, „A viete, že ani poriadne neviem? Bol si tu požičať nejaké knihy a zaujímal sa o staršie vydania. Keďže ste tu neboli, poslali ho za mnou. No a slovo dalo slovo a zrazu sme sa rozprávali o kadečom. Tie deti ho zaujali. Sám mi navrhol, aby sme sa ešte stretli. Dokonca navrhol reštauráciu a príde sem po mňa!“
Hermiona zabudla zatvoriť ústa. Zohnať v dnešnej dobe sponzora pre detské akcie – to bola neľahká úloha. Väčšinou chcel mať sponzor podiely v danej akcii, alebo aspoň poriadnu reklamu, aj keď sa navonok tváril, ako nevinný samaritán. Ale deti zisky neprinášali. Aspoň nie také, čo by sa dali odniesť do banky.
„Budem vám držať palce, aby sa pre nás rozhodol!“ šepla nadšene a pre istotu zaklopala do dreva, aby to nezakríkla.
„Palce môžete držať nám obom, vy sa toho stretnutie zúčastníte tiež!“ šokoval ju.
„Ja?“ prestrašene skríkla Hermiona, „čo by som tam robila?“
„Čo by?“ rozhodil rukami Derek, „budeme spolu debatovať a ak budeme mať šťastie, máme o starosť menej!“
„Ak ste presvedčený, že budem užitočná,“ privolila Hermiona. Koniec koncov, nebude to jej prvé jednanie s potenciálnym sponzorom, „ale, nebude mu to vadiť, že sa k vám pridám na obed?“
„O tom nepochybujte, Hermiona! Vravel som vám, že ho zaujali staré výtlačky! No a ja som mu spomenul, že tu mám šikovnú kolegyňu, ktorá sa o ne stará. To on prejavil záujem a navrhol obed v trojici.“ spokojne sa usmial Derek. Vstal a vychutnával si pohľad na mlčiacu Hermionu, krútiacu hlavou nad toľkými nečakanými informáciami. „Nechám vás, máte tu na stole nejaké nové ponuky na knihy. Prezrite to, čo by sa mohlo hodiť. Niečo som vám predbežne zvýraznil. A dám vám vedieť, keď sa tu ukáže!“
Derek zasunul stoličku zas k stene a odišiel do svojej kancelárie.
Hermiona chvíľu sedela bez pohybu a premýšľala, ale jej pohľad po chvíli pritiahli spomínané ponuky. Netrvalo dlho a s telefónom pri uchu ich začala jednu po druhej overovať.
Bolo čosi pred pol dvanástou, keď nad sebou začula niečie zakašľanie. Vytiahla nos s papierov a zažmurkala unavenými očami smerom za zvukom.
„Hermiona, vám by mohli ukradnúť stoličku na ktorej sedíte a vy si to ani nevšimnete!“ smial sa jej maximálnemu pracovnému nasadeniu Derek Kane.
„Už je tu?“ Hermione podskočilo srdce zľaknutím, koľko hodín už uplynulo.
„Nie, neľakajte sa,“ upokojoval ju jej nadriadený, „len, …hľadá vás tu jeden mladý muž!“
„Nikoho nečakám!“ vyhŕkla rýchlo a srdce jej urobilo ďalší skok. Žeby Draco? Sama mu povedala kde pracuje, no zrejme pre neho nebol problém niekoho nájsť, keď objavil aj jej byt.
„Ale on na vás netrpezlivo čaká vo vestibule,“ žmurkol Derek, „doslova som do neho narazil, keď študoval oznamy na nástenke.“
„Povedali ste mu, že som v práci?“ Hermiona sedela ďalej na svojej stoličke a rukami zvierala dosku stola.
„Nemal som?“ podivil sa Derek, „no tak, rýchlo utekajte za ním a vybavte si čo treba. Každú chvíľu sa tu môže objaviť náš sponzor!“
Videla, že to inak nevyrieši. Vstala a s výrazom odsúdenca na smrť, sprevádzaná Derekovým tichým pochechtávaním, prešla cez rady regálov a zamierila k schodisku, vedúcemu na prízemie.
Vestibul ale zíval prázdnotou, ak nerátala pokrčené letáky, pohodené na zemi a mokré stopy na mramorovej dlažbe. Vonku zas pršalo a upratovačka zrejme nestíhala likvidovať neporiadok po návštevníkoch knihovne, nedbajúcich na fakt, že pri dverách je rohožka.
Hermiona vyšla von a zahľadela sa na široké stĺpy, podopierajúce strechu nad vchodom. Nie je za nimi niekto skrytý?
Prešla k tomu napravo a odrazu jej popred oči priplávala kytica červených ruží.
„Ahoj, Mia!“ ozvalo sa jej za chrbtom a ktosi jej položil ruku na plece. Prudko sa otočila a znechutene vydýchla:
„Robert, čo tu ty robíš?“ skutočne bola tak naivná, že čakala Draca? Kohokoľvek, ale Robert bola najhoršia alternatíva.
„Prišiel som predsa za tebou!“ ohradil sa urazene, akoby jej náplňou dňa malo byť iba čakanie na neho.
„Ale načo!“ pretočila oči a vôbec jej nevadilo urážať jeho prípadné city.
„No vieš, tvoja mama,“ roztiahol ústa v úsmeve, ktorý Hermione pripomínal hada, tesne pred zhltnutím koristi, „príjemne sme si pohovorili a vysvetlili to nedorozumenie.“
Hermiona počula jeho slová a nemohla im uveriť. Niekto sa tu očividne zbláznil! Stratila reč nad takým nezmyslom.
„Povedala mi kde pracuješ a poradila, aby som ti doniesol kvety a vysvetlil to aj tebe,“ vopchal jej tú pateticky sfarbenú kyticu opäť až pod nos.
Odsunula ju hánkou nabok a zhlboka sa nadýchla.
„Vysvetliť čo?“ zúžila oči a snažila sa krotiť budiacu sa zlosť.
„No predsa to u vás, bolo to len priateľské pohladenie!“ zatváril sa nechápavo Robert.
„Pf!“ vyfúkla časť hnevu, „A preto si musel prísť až sem?“
„Musel som ťa vidieť, Mia!“ zaškamral prosebne. Hermiona sa cítila trápne, ten blbec snáď nemá žiadnu hrdosť? V zmoknutej napodobenine univerzitnej bundy vyzeral ako prerastený študent. Nebyť výškového rozdielu, nevidela žiadnu zmenu oproti tomu vtieravému Robertovi z jej detských spomienok. Vždy sa jej tlačil do pozornosti, neochotný pripustiť, že to, čo on pokladá za nesmierne vtipné, ju nudí do krajnosti. A už vôbec si nechcel pripustiť, že ona o neho nestojí.
„Dovoľ, aby som to zhrnula!“ Hermione začínala byť zima a to dalo jej prejavu ostrejší tón, „najskôr zblbneš moju matku, rečičkami o priateľskom pohladení, necháš si od nej pofúkať ukrivdené ego a ešte od nej vylákaš adresu mojej práce, aby si ma prišiel otravovať zbytočnými vyhláseniami!“
Robert chvíľu počúval a Hermione sa zdalo, že snáď aj pochopil. No ledva vyslovil prvé slová pochopila ona – šanca že sa ho zbaví bez boja, neexistovala. Asi ho bude musieť niečím omráčiť!
„Hermiona,“ odkašľal si a načechral tie úbohé zneužité ruže, „prišiel som ťa požiadať o ruku!“ Pozeral sa pritom okolo seba, akoby zvažoval, či si má pred ňou aj kľaknúť do toho mokrého svinstva, nanoseného od cesty. Nakoniec to neurobil, len ľahostajne hodil plecom a uprel psí pohľad na Hermionu.
Je to zlý sen a ja sa čoskoro zobudím! Hermiona zostala úplne iracionálne stáť na mieste, hoci si zúfalo priala ocitnúť sa kdekoľvek, kde by sa Robert nedostal.
Poobzerala sa okolo seba, aby sa uistila, že táto nanajvýš trápna scéna prebieha bez svedkov. Ale rovno pred vchodom parkovalo tmavosivé športové auto. Predné okno malo spustené na polovicu a bolo jej jasné, že šofér onoho auta musel počuť každé slovo.
Zmrazilo ju, keď sa dvere auta pomaly otvorili a ležérne z neho vystúpil jeho majiteľ. Umrieť a nič necítiť, boli dve zúfalé priania, ktoré Hermione preleteli hlavou, keď ho spoznala.
Draco Malfoy?
Hanba prevládla na šokom, že ho vidí, ako stlačil ovládač diaľkového uzamykania na kľúčiku od auta a nedbalo si ho vložil do vrecka tmavých džínsov. Pokojne vsunul ruky do vreciek na koňakovo hnedom krátkom koženom kabáte, podšitým barančinou a podišiel až k nej a zmätenému Robertovi.
„Hermiona,“ vtlačil jej letmý bozk do vlasov, „obťažuje ťa nejako tento mladý muž?“
Nečakal na reakciu ani jedného z nich a prehovoril k Robertovi.
„Mali by ste vedieť,“ objal Hermionu rukou okolo ramien, „že táto dáma je už zadaná. Snažíte sa žiadať o ruku moju snúbenicu!“ Draco bojovne vystrčil bradu a venoval Robertovi pohŕdavý úsmev. Hermiona takmer klesla do kolien. Nebola schopná slova a už vôbec si nebola istá, čo sa to tu deje.
Robert očervenel, skĺzol pohľadom na kyticu ruží a obratom ju schoval za chrbtom.
„Mia?“ skríkol dotknuto, „to si mi nepovedala! Ja, …nevedel som! Tvoja matka, …dofrasa!“ bľabotal nesúvislo. Potriasal hlavou, nové informácie sa mu očividne nepozdávali. Ale pri pohľade na Draca narážal na niečo, čo ho donútilo sklopiť uši a vycúvať bez boja.
„No! Viem pochopiť, keď som nadbytočný!“ urazene odul peru a náhlivo zbehol po pár schodoch. Ešte raz sa pozrel smerom k Hermione, na Draca sa ani neodvážil a zrýchľoval svoj krok do behu. Až keď sa stratil za rohom, Hermiona sa nazlostene pozrela na Draca, baviaceho sa na úkor Roberta.
„Čo to malo znamenať?“ vyštekla na neho.
„Ale Grangerová, nemusíš mi ďakovať tak vrelo!“ zavrtel hlavou Draco a nemal sa k tomu, aby ju pustil. Celá sa triasla zimou a hnevom.
„Ja ti ani neďakujem!“ skrehnutými rukami ho ani nedokázala odstrčiť od seba. Vrel v nej hnev, ale zároveň ju rmútilo, že Dracove slová boli len divadlo pre Roberta.
„Ale mohla by si, čo tak pozvanie na obed?“ navrhol Draco.
To ju vrátilo do reality. Jeden obed už predsa naplánovaný má! A Derek ju iste čaká.
„Mám svoje plány na obed!“ odsekla mu a vymanila sa z jeho hrejivého objatia. Ledva plietla nohami, ako bola na kosť premrznutá.
„Veď ja si ťa nájdem, snúbenica!“ zašomral si popod nos Draco, ale Hermiona jeho vyhrážku, či skôr sľub, nepočula. Stihla vbehnúť dnu do vestibulu a hneď hore schodmi do vyhriatej knihovne. Nalepila sa na prvý radiátor, ktorý sa jej zdal teplejší ako to počasie vonku a zohrievala si skrehnuté ruky.
V hlave sa jej miesili myšlienky, jedna divokejšia ako druhá.
Jej matka sa musela zblázniť, keď v honbe za vnúčatami siaha po ťažkých zbraniach. Ale ten ťah s Robertom jej len tak ľahko neprejde! Keby sa tam neobjavil Draco… Musela by ho skutočne niečím ovaliť!
Ale Draco… Najradšej by ovalila aj jeho! Čo si to dovoľuje? Raz ho prichýli, skáče okolo neho ako ošetrovateľka a on sa pasuje za snúbenca!
Po chvíli zmäteného rojenia pocitov už vôbec nevedela, či ju viac hnevá, že to Draco povedal tak pokojne, alebo že to nie je pravda naozaj.
