Hermiona tvrdohlavo chodievala ráno do práce ako prvá. Nemusela, pracovná doba jej neurčovala od kedy do kedy, len koľko. Aj tak sa na hodiny nikdy nepozerala, mala rada stíchnuté rady kníh za rána. Uvarila si dobrý čaj a vzala si na svoj pracovný stôl nejakú zaujímavú knihu na preštudovanie. Odjakživa to boli jej najlepšie priateľky. A boli kedykoľvek poruke, nevyhovárali sa všemožnými výhovorkami, prečo dnes nemajú čas.
Odjakživa mala problém nájsť si priateľku, s ktorou by si rozumela. Možno preto v Rokforte tak primkla k Harrymu a Ronovi. Z ich strany nemusela mať obavy, že by chceli rozoberať účesy, alebo najnovšie trendy v módnych odevoch. Rovesníčky jej pripadali príliš povrchné na to, aby s nimi vôbec strácala čas. Nie že by jej teraz začalo chýbať nekonečné klebetenie, ale absenciu spriaznenej duše cítila práve vo chvíľach, ako bola táto. Nemala sa komu vyrozprávať a uľaviť si na duši.
Civela na zástupy písmen, ale vôbec jej nedávali zmysel. Fyzicky síce sedela za svojim písacím stolom v knihovni, ale myseľ si poletovala od jednej spomienky k druhej.
Prehrávala si víkendový zážitok pri večeri a jej duša dostávala poriadne kopance.
Ani si neuvedomila, že sa jej dolu lícom skotúľala slza. Cupla do otvorenej knihy a po chvíli udierali o stránky ďalšie a ďalšie.
Kým si vôbec všimla, že plače, popred oči jej zaviala biela vreckovka.
Previnilo zdvihla hlavu a stretla sa s láskavým Derekovým pohľadom.
„Niekto tu má dušebôľ,“ zašepkal, kým si Hermiona jeho vreckovkou utierala oči. Zbadala však premočenú knihu a plač sa v nej spustil nanovo. Vzlykala potichu, ale plecia sa jej otriasali v nepravidelnom rytme trhaných nádychov.
„Ďa-u-jem!“ zahuhňala spod rúk. Snažila sa schovať opuchnuté oči, príliš sa hanbila, že ju pristihol pri nedôstojnom nariekaní. Nikdy nebola plačlivý typ, sama bola zaskočená, že uplynulé dni na ňu tak doľahli. Ale nemohla si pomôcť. To niečo vo vnútri bolo príliš veľké.
Aj Derek pochopil, že toto nie je obyčajné fňukanie nad zlomeným nechtom, prisunul si stoličku k Hermione a akoby ani nebol jej nadriadený, chlácholivo ju chytil za plece.
„Dievčatko, nič si z toho nerobte, občas potrebujeme zo seba dostať nadbytočný tlak,“ upokojoval ju. Mal rád vnímavú Hermionu s dušou zapálenou pre knihy, ako bola aj tá jeho a bolelo ho, že ju vidí plakať.
Hermiona namiesto odpovede prikývla a azda trochu hlasnejšie, ako mala v úmysle, vyfúkala svoj nos do Derekovej vreckovky.
Ospravedlňujúco zdvihla zaslzené oči.
„Ja ju vyperiem,“ šepla a zasunula si ju do vrecka jeansov.
„Ale je tam toho!“ hodil rukou Derek, „je to len vreckovka!“
V podstate sa jej uľavilo. So slzami odišiel aj kúsok smútku, ktorého pravú príčinu nevedela celkom dobre identifikovať.
„Ďakujem vám, že máte so mnou toľko trpezlivosti,“ prehovorila po chvíli k Derekovi a konečne potlačila nutkanie k naoko nezmyselnému plaču.
„Hermiona,“ nadýchol sa, „čo by som tu bez vás robil? Po neuveriteľnom čase ste konečne jediná spriaznená duša, čo bezhranične miluje tieto ošúchané väzby!“ pateticky sa zatváril a sledoval Hermionu, ako sa jej v tvári mení skleslý výraz na zášklby smiechu.
„To sa mi páči!“ zhodnotil obrat k lepšiemu, „Povedzte, Hermiona, kedy ste mali naposledy dovolenku? A nemyslím tých pár dní, čo bola Mestská knihovňa zatvorená kvôli deratizácii,“ umlčal jej pokus o odpor. Dobre vedel, že dovolenku tvrdohlavo odmietala a okrem víkendov u rodičov a pár dní sviatkov, trávila svoj čas jedine s knihami.
„Nepotrebujem dovolenku,“ riekla už so značnou neistotou v hlase, „pri knihách si oddýchnem najlepšie.“
„Nezmysel!“ odpovedal mäkko, ale jeho tón nezniesol odpor, „Vidím ako oddychujete! Ste tu prvá a odchádzate posledná! Čo ma ako vášho nadriadeného síce teší, ale ako vášho priateľa rozhodne nie!“ pozeral na ňu, hrýzla si do pery a mlčala – mal pravdu.
Mal ju rád, pravdaže čisto priateľsky, od prvého momentu ako vošla do jeho prepchanej kancelárie a v ruke žmolila žiadosť o prijatie do zamestnania. Prekročila prah celkom prirodzená, bez nánosov make-up u, oblaku dráždivého parfumu, od ktorého by sa mu akurát chcelo iba kýchať a v očiach mala niečo celkom odlišné od mdlého svitu povrchnosti, čo pravidelne vídaval u pričasto sa meniacich adeptkách. Niečo ho vtedy pošteklilo pri srdci, kto vie, možno to bola intuícia a prial si, aby splnila aspoň jednu požiadavku na voľné miesto. Ona ho namiesto toho omráčila skvelou znalosťou latinčiny. Nikdy mu neprezradila, kde sa naučila tento mŕtvy jazyk. Ale nevzdával to, snáď sa to raz dozvie.
Prijímací pohovor ďalej prebiehal skôr ako príjemná debata o histórii kníhtlače, materiálov používaných na písanie… Nevychádzal z údivu, koľko toho vedela o pergamene, o jeho výrobe, rôznych postupoch spracovania koží, aby bola dosiahnutá žiadaná výsledná kvalita.
Nechápal, ako môže mať v takom mladom veku tak rozsiahle znalosti! Vtedy len s úsmevom prehodila, že odjakživa chodila s nosom zaboreným do kníh. A vraj ju v jej škole jeden profesor volal „Slečna ja som všetko čítala“.
Akurát mu nemohla ukázať vysvedčenia, ani diplom o ukončení štúdií, vraj sa jej stratili pri nejakej nehode, či čo. Ďalšia zo záhad, no vtedy ho presvedčila vedomosťami a tie nejaký papier nenahradí.
Ani raz neoľutoval svoje rozhodnutie. Pre knihovňu bola rozhodne prínosom. Zvykol si na Hermioninu každodennú prítomnosť, na jej jemné zaobchádzanie s písomnosťami každého druhu, bavil sa na jej náznakoch záchvatu hrôzy, keď si všimla že nejaký návštevník verejnej čitárne kladie na stôl roztvorenú knihu chrbtom nahor, alebo ak ako záložku použije predmet, ktorý mu prvý padne do ruky, hoci sú na stoloch k dispozícii k tomuto účelu naskladané štósiky kartónových kartičiek. Za ten krátky čas ju doslova potreboval. Úslovie o pravej ruke sa mu nikdy nezdalo tak príznačné.
„Hermiona, teraz si pekne vezmete dovolenku a prácu pustíte z hlavy!“ uzavrel svoje myšlienky Derek.
„Už ma tu nepotrebujete?“ pípla Hermiona skoro ublíženým tónom.
„Ale kdeže, dievčatko!“ zasmial sa pobavene Derek, ako vážne berie svoju prácu, „práveže vás tu potrebujem! Ale oddýchnutú a spokojnú!“
„Ani neviem, či som nezabudla oddychovať!“ bezradne vzdychla Hermiona a spustila plecia.
„Čo je na tom ťažké?! Pobeháte po nákupoch, poklebetíte s priateľkami…“ prerušil vypočítavanie dovolenkových kratochvíľ Derek, keď zbadal, ako sa Hermiona čoraz viac mračí, „tak nie, to asi nie je pre vás, pravda?“
„Asi nie…“ pripustila Hermiona.
„Tak si vezmite domov nejakú knihu, na ktorú ste nemali čas a v pokoji si ju preštudujte,“ navrhol jej ďalšiu alternatívu.
„To by šlo, mám nejaké nedočítané,“ kývla už s malou nádejou v hlase a prstami uhládzala stránku knihy, zvlnenú od svojich sĺz.
„No!“ spokojne si vydýchol Derek, „takto sa mi páčite viac! Dáte sa dokopy, nezabúdajte, že sa blíži Hallowen a s ním každoročný večierok pre deti zo sirotinca Sv. Marca!“
Skoro by na to zabudla! Knihovňa pravidelne posielala nejaké knihy opusteným deťom a pár dní po Hallowene im poriadajú malé posedenie s predčítaním knihy, ktorú si deti samy vyberú. Tí malí nezbedníci vtedy úplne stíchnu a visia očami na perách čítajúceho. Väčšina z nich nikdy nezažila čítanie rozprávky na dobrú noc od niekoho blízkeho a preto vďačne prijímali takéto vzácne okamihy.
Hermione sa na perách rozlial náznak úsmevu.
„Dobre, kvôli tým deťom,“ súhlasila nakoniec s vnúteným oddychom.
„Výborne!“ Derek vedel, že má vyhraté, „s vypisovaním papierov o dovolenke sa nezaťažujte, počkajú! A vy, šup – šup relaxovať. Spôsob nechám na vás,“ neodpustil si žmurknutie na záver.
O desať minút už Hermiona kráčala poloprázdnymi uličkami domov a začínala si zdesene uvedomovať, že svoju dovolenku skutočne strávi vo svojom byte a sama!
K rodičom sa jej príliš nechcelo. Matka by určite na ňu spustila prednášku o sile tikania biologických hodín. Alebo by k nim domov zas pozvala nejakého „milého chlapca“! Pochybovala, že by ju príhoda s Robertom nadobro odradila od hľadania vhodného kandidáta na otca svojich budúcich vnúčat.
Pridala do kroku, drobné jesenné mrholenie prerastalo do nepríjemne studeného dažďa. Márne hľadala v kabelke dáždnik, ten iste ostal ležať v zásuvke jej pracovného stola. Nemala to našťastie už ďaleko, zvyšok cesty dobehla, ale i tak jej studené kvapky prenikli až za golier.
Keď odomykala dvere svojho bytu, chvejúcimi rukami sa ledva trafila do zámky.
Zhodila zo seba vlhké oblečenie a v rýchlosti, trasúc sa zimou, navliekla na skrehnuté telo hrubú fleecovú súpravu.
Poriadne naložila do krbu hrubé polená a s horúcim čajom v ruke si vychutnávala narastajúcu pohodu otvoreného ohňa.
Možno to nebude až také zlé, preletelo jej mysľou, keď sa pohodlne usádzala do kresla. Chlipkala bylinkový výluh a iste by zadriemala zachumlaná v obľúbenej deke zachumlaná v obľúbenej deke, keby…
Ten podivný zvuk si spočiatku ani nevšimla. Tupé žuchnutie, či buchnutie. Na spoločnej chodbe sa občas ozývali prapodivné zvuky. Sťahovanie nábytku, škriabanie psích tlapiek, mačacie mraučanie, ale tento zvuk ostal stáť pred jej dvermi.
Spozornela, žiadnu návštevu nečakala, žeby poštár?
Hodnú chvíľu sa nič nedialo, Hermiona sedela a počúvala. Všade ticho, až boleli uši. Takto doobeda bola väčšina nájomníkov v práci a domovníčka sa vo svojom byte hýbala, akoby ani nechodila po zemi, ale pár centimetrov ponad ňu. Zasvrbela ju ruka. Pred pár rokmi by si privolala na obranu prútik.
Zas myslela na kúzla! Je to ako zlý sen, z ktorého sa nedá zobudiť. A ona balansovala na hranici sna a reality, pričom netušila, ktoré je realita a ktoré sen.
Hermiona nespokojne zahmkala, natiahla si stuhnuté nohy a opäť napla uši.
Už – už presvedčila samu seba, že sa jej to len zdalo, alebo to iba zapraskalo drevo v ohni, keď sa tupé zvuky ozvali zas.
Šuchnutie a potom ťukanie. Klopanie na dvere?
Potichu vstala a po špičkách precupkala ku dverám. Klopanie sa zosilňovalo s netrpezlivo narastajúcou silou.
„Kto je tam?“ odvážila sa opýtať polohlasne a snažila sa, aby jej hlas znel odvážnejšie, než ako sa cítila.
„Ja,“ ozvalo sa po malej chvíli spoza dverí, ale cez ich hrúbku hlas nespoznávala.
„Kto, ja?“ spýtala sa znova.
„Ém…, Malfoy!“ zmrazila ju nečakaná odpoveď a vzápätí hlasné kýchnutie.
Malfoy!? Roztriasli sa jej nohy. Čo tu ten robí? Hlavou sa jej premieľali všemožné obrazy, počula svoje vlastné slová, keď sa mu sama ponúkla, že môže za ňou prísť. Ale že to vezme doslova, navyše priamo k nej domov!
Mlčala. Bola v pokušení zostať potichu, opretá o dvere a dúfať, že ho omrzí stáť na chodbe a radšej odíde.
„Grangerová, otvor tie poondiate dvere, je tu zima ako v žalári!“ zvýšil netrpezlivo hlas.
Prázdne priestory jeho hlas znásobili, dodali mu krátku ozvenu a to Hermionu znepokojilo.
Prudkým trhnutím spomínané dvere roztvorila a zasyčala na neho:
„Nevrieskaj na chodbe!“ domovníčka bola síce tichá osoba, ale iba kvôli tomu, aby mohla počúvať všetky podozrivé zvuky domu a potom o výsledkoch svojich pozorovaní referovať každému, koho stretla.
Schmatla Draca za chlopňu kabáta a vtiahla ho dnu. V rozvírenom vzduchu zacítila zreteľný pach alkoholu. Striaslo ju, ale nemohla si dovoliť robiť rozruch, hlasy sa spoľahlivo šírili po celom schodišti. Zavrela dvere a prudko sa otočila k Dracovi. Chcela pôsobiť prísnym dojmom, ale jeho popolavá tvár vzala Hermione slová z úst.
V črtách sa mu zračila obrovská únava, pod očami mu doďaleka kričali tmavé kruhy, ale najviac zmenené boli jeho oči. Obvyklá svetlo šedá farba dúhovky potemnela do popolava. Ak sú oči zrkadlami duše, tá jeho práve prechádzala chmúrnym obdobím.
Musela na neho civieť príliš okato, podivne sa zaškľabil, alkohol znateľne ovládal jeho mimiku, a utrúsil: „Čo si zistila, tým skúmavým pohľadom!“ musel sa oprieť o drevené obloženie steny, rovnováha mu robila menšie problémy.
„Vyzeráš unavene!“ odpovedala pravdivo. Nemohla uveriť, že v jej maličkom muklovskom bytíku stojí podivná pripomienka jej minulosti.
„Som unavený,“ zašepkal slabým hlasom.
„A prečo si prišiel za mnou? Iste ťa rada prichýli nejaká slečna z tvojej spoločenskej vrstvy!“
„Neprichýli,“ nenamáhal sa utvoriť popisnejšiu odpoveď.
„Aha!“ objavne predniesla Hermiona, „takže ostala len blbá Grangerová!“
„É, nie!“ zaprotestoval Draco a za ďalším mohutným kýchnutím nepekne zakašlal.
Hermiona pokrčila čelo a podrobila skúmavému pohľadu Dracov zovňajšok. Podľa topánok bez lesku, s prachom nasadaným v záhyboch kvalitnej kože, usúdila, že ich mal na nohách dlhšie, teda dnes ráno z domu nevyšiel. Dych presýtený alkoholom Draca usvedčoval, že noc strávil v spoločnosti pánov Jacka Danielsa, či Johnnieho Walkera. A ktovie, či len jednu!?
I drahý tmavý kabát na ňom visel, ako premočená handra. S tým strniskom na tvári, zúfalo volajúcim po britve, vyzeral ešte ošumelejšie, ako v skutočnosti bol.
Takto ho na ulicu vyhodiť nemohla. Bol to Malfoy, ale výčitky svedomia si povedať nedali. Okamžite sa v nej začali rojiť a argument „je to Malfoy“, ich nijako neutíšil.
„Tak poď ďalej,“ ustúpila stranou a pozvala ho dnu.
Neveriaco prižmúril oči, ale neprotestoval.
„Počkaj!“ zastavila ho, „Vyzleč ten kabát!“
Dracovi na chvíľočku zasvietili v očiach roztopašné plamienky.
„Grangerová!“ ale zhasli v okamihu, keď si uvedomil, že sa cíti skutočne príliš pod psa, aby mohol podobné predstavy rozvíjať ďalej. Poslušne zo seba mokrý zvršok striasol, v závere sa už Hermiona nemohla pozerať na to, ako sa lomcuje s rukami za chrbtom, márne sa snažiac ho vyzliecť úplne a pomohla mu.
Tentoraz na ňu uprel pohľad plný prekvapenia. Cítila na sebe jeho oči, keď mu prevesila kabát na vešiak, aby sa vysušil a snažila sa nemyslieť na to, prečo ju to tak vyvádza s miery.
„Posaď sa,“ kývla rukou k jedinému kreslu pri krbe. Stále na ňu užasnuto pozeral – čakal snáď, že ho vyhodí?!
Došuchtal sa k ponúknutému miestu a vďačne prijal teplo ohňa.
„É,“ obrátil dlane ku krbu a uškrnul sa, „vidím, že máš letaxový krb!“
„Nie!“ zarazila ho, čím si vyslúžila skúmavý pohľad, „je to celkom obyčajný krb!“
Draco nakrčil obočie k sebe a pokrútil hlavou.
„Si naozaj Hermiona Grangerová?“ jazyk sa mu trochu zamotal, jej priezvisko vyslovil skôr ako Granrová.
„No,“ riekla premýšľavo, idúcky do malej kuchyne, „vieš, že niekedy o tom sama pochybujem?“
Azda to bolo príliš veľa šokových informácií naraz, vošiel si rukou do vlasov a prehrabol si ich, pôsobil, akoby sa mu na jazyk tlačila zvedavá otázka a on ju nasilu zastavil v zárodku.
Odfrkol si popod nos a iba pokrútil nesúhlasne hlavou.
Očividne mu nešlo do hlavy, prečo sa práve slávna Hermiona Grangerová, vzdala skvelej budúcnosti a zahrabala sa medzi muklami, len alkoholom zamorená myseľ mu zabránila hlbšie o tom uvažovať.
Prižmúril oči a cez otvorené dvere pozoroval Hermionu, ako dáva variť vodu a čosi nakladá na veľkú drevenú tácku. Vtiahol do nosa povedomú vôňu kuracieho mäsa a uvedomil si svoj hlad. Odkedy už poriadne neobedoval?
„Určite si ešte dnes nejedol?“ Hermiona mu snáď čítala myšlienky, „nie je to nič moc, len studená kuracina s chlebom, vnútila mi ju nasilu matka, ale teraz sa hodí.“
Rozprávala, aby zakryla rozpaky. Na sporáku zapískala kanvica, rýchlo vhodila do dvoch šálok čajové vrecúška a zaliala ich vriacou vodou. Vzala tácku a modlila sa, aby nezakopla a všetko nevysypala.
Na stolík pred Draca položila tanier s porciou pre neho. Všimla si jeho hladného pohľadu, aj ako preglgol.
„Ponúkni sa,“ vyzvala ho, on sa na ňu ešte raz spýtavo pozrel a spočiatku rozpačito, začal jesť.
„Vďaka,“ zamumlal s plnými ústami. Pečené mäso v ňom mizlo neuveriteľne rýchlo. Hermiona k nemu prisunula aj svoj tanier.
„Ako dlho si sa už doma poriadne nenajedol?“ šepla dojato. V mysli sa jej vynorila Narcissa Malfoyová a premkol ju pocit osirelého domu po jej smrti.
Draco zdvihol oči a na chvíľu sa mu v nich objavil pohŕdavý výraz.
„Ja nemám domov, Grangerová!“ precedil pomedzi zuby a odsunul druhý tanier od seba, späť k Hermione. Z jeho chladného tónu ju zaplavila vlna ľútosti.
„Si bezdomovec?!“ vytresla neuvážene, čo okamžite oľutovala. Znelo to ako blbosť, hneď ako to vyslovila a súdiac podľa Dracovho zvrašteného čela, aj to blbosť bola.
„Grangerová,“ vyslovil ťažkým jazykom, „povedal som, že nemám domov, nie že sa nemám kam ísť vyspať!“
„Prepáč, nemyslela som to tak, ale keď…,“ prebehla očami jeho zovňajšok.
„Éch,“ hodil nemotorne rukou, „je pravda, že som tam pár dní, …či nocí, nespal!“ na potvrdenie svojich slov poriadne zazíval. Ledva sa mu podarilo zatvoriť ústa, ovládol ho záchvat dusivého kašľa. Sípavo lapal po dychu a nijako sa mu ho nedarilo utíšiť.
Hermionu poliala hrôza. Toto vyzeralo na riadny zápal priedušiek, snáď nie aj pľúc. Vstala a podávala Dracovi do rúk hrnček s teplým čajom.
Mal privreté oči, namáhavo oddychoval, len kde tu sucho zakašľal. Hermionu si spočiatku nevšimol. Keď sa dotkla jeho ruky, šklbol sebou, skoro ho tým čajom poliala, ako sa zľakla nečakaného pohybu.
Zdvihol hlavu a užasnuto si Hermionu, zvierajúcu pariaci sa hrnček, premeral. Pomaly vystrel ruky, obtočil prsty okolo Hermioniných a náhle, ako lúč spomedzi mrakov, preblysol mu na perách teplý úsmev. Pritiahol šálku k sebe aj s jej rukami a dlhými dúškami sa napil.
Až potom ju prepustil zo zovretia.
Hermiona sa roztriasla na celom tele. Na dlaniach ju pálil horúci nápoj a z vrchu Dracove ruky. A akoby to nestačilo, usmial sa na ňu tak podmanivo, tak odzbrojujúco, až mala pocit, že ju vlastné nohy zradia.
Draco znova zakašľal. Pozrela na neho ešte raz a poriadne si v duchu zanadávala, že si to neuvedomila skôr. Zrenice sa mu skleno leskli a líca úplne sčerveneli.
„Ty máš horúčku!“ riekla s obavami, „mal by si ísť do nemocnice!“
„Určite!“ zachroptil Draco, „to ma radšej vyhoď na ulicu!“ ohrnul peru a kývol hlavou k oknu, za ktorým sa rozpútalo hotové dopustenie. Studený dážď prudko dorážal na okenné sklo a spolu s ostrým vetrom vedno ukazovali svetu silu rozbúrených živlov.
Hermionu znova striaslo zimou, aj keď vo vnútri bytu mala teplo. Rýchlo stočila pohľad do plameňov, oblizujúcich bukové polená, aby zahnala mrazivé predstavy. Spomenula si na deň, keď sa votrela na Narcissin pohreb a stretla po rokoch Draca.
A na obavy, ako asi Draco trávi večer po pohrebe. Teraz si to vedela živo predstaviť, keď ho videla v zúboženom stave.
„Ale,“ pokúsila sa ho presvedčiť, „mal by ťa vidieť lekár.“
„Grangerová!“ skríkol a prevŕtal ju prenikavým pohľadom „a do ktorej nemocnice by si ma chcela poslať? Do muklovskej ma nedostaneš a u Munga zas nebudú chcieť mňa!“
„Sú aj iné kúzelnícke nemocnice,“ nevýrazne namietla, podľa jeho odmietavého tónu videla, že sa púšťa do vopred prehratého súboja.
„Éch…, Grangerová!“ znova zvrel oči a prekvapená Hermiona zbadala na jeho riasach osamotenú slzu. Bola z toho tak šokovaná, že mu ani nepripomenula, nech ju stále nevolá Grangerová, hoci to mala na jazyku.
„Si už dlho preč…,“ skonštatoval, „nevieš, čo sa dialo. Minulosť môjho otca poznáš, tak si možno domyslíš, akí sme boli s matkou všade vítaní. Meno Malfoy, kedysi otvorilo každé dvere, mohli sa pretrhnúť v pochlebovaní a dnes?“ spýtavo na ňu pozrel, „Dnes ti tie dvere nie len zatvorí, ale hermeticky uzamkne!“
„Áno, som už dlho preč,“ rozdýchavala tie slová Hermiona, „ale čo je nepopierateľné, potrebuješ sa liečiť!“
„Potrebujem, …čo ja potrebujem, “ odfrkol si Draco.
Hermiona pochopila, že k lekárovi ho nedostane. Doma mala nejaký sirup proti kašľu, určite aj fľaštičku Aspirínu, len či to bude stačiť!?
Netušila, či Draco vôbec niekedy užil tabletku. Rozmrvila ju radšej na jemný prášok a vsypala do trošky čaju. A rovnako si počínala aj so sirupom. Na elixíry všakovakého druhu je Draco navyknutý, snáď ju s tým nepošle do čerta.
„Vypito to!“ riekla nekompromisným tónom.
Draco pričuchol k obom tekutinám a zvraštil nos.
„Chceš ma otráviť?“
„Isteže, ani kvôli tebe sa nenechám zavrieť za vraždu, Malfoy!“ sčasti sa jej vrátil ostrý jazyk, ale zatiaľ len preto, aby zakryla svoje rozpaky.
Draco ešte chvíľu váhal nad vzhľadom ponúkaných liekov, ale keď Hermiona neustúpila, rýchlo ich do seba obrátil.
„Máš ma na svedomí, Grangerová!“ zašomral a zaklipkal viečkami.
„No to určite!“ odmietla obvinenie Hermiona a ukladala na tácku špinavý riad, „to by sa ti hodilo! Ktovie kde si si uhnal riadne prechladnutie a teraz hádžeš následky svojej ľahkovážnosti na moju hlavu!“ zdvihla tácku a zamierila do kuchyne.
„A ešte niečo,“ otočila sa k nemu a nasledujúce slová vyslovila len zo zotrvačnosti, „nevolaj ma Grangerová!“
Draco, pohodlne rozložený vo veľkom kresle, nepočul ani slovo z jej spravodlivo rozhorčeného preslovu. Už hodnú chvíľu tuho spal, zakrútený v Hermioninej huňatej deke.
Hermiona si vzdychla.
„S tebou to bude ešte ťažké, Draco!“ podišla k nemu a opatrne mu pod nohy podsunula podnožku. Priložila do krbu pár polien, aby ho oheň poriadne zohrieval, i keď tá deka bola sama o sebe dosť teplá.
„Ako si ma tu vlastne našiel?“ položila otázku, na ktorú jej nemal kto odpovedať. Ten, od koho by rada počula odpoveď spal a na čele sa mu začínal perliť pot.
