Vianočnú atmosféru by deti od Sv. Marca mohli pokojne krájať a túto vysoko koncentrovanú zmes predávať zabalenú v lesklom staniole. Medzi muklami, večne uponáhľanými a namosúrenými, by šla iste na dračku. Keby sa to pravda dalo a keby to niektorému dieťaťu napadlo. Mysle detí boli práve naplno zabraté obrovskou jedľou, ktorá začala vo vykúrenej hale vydávať omamnú vôňu, predstavami o nadchádzajúcich sviatkoch a rovnako i stolmi s  lákavo naskladanými dobrotami. Vzrušene diskutovali a zapĺňali jedľu nielen ručne robenými ozdobami, ale i svojimi túžbami.

Aj Hermiona  takmer podľahla pozdvihnutej nálade. Vnorila pohľad do ihličia stromu a sledovala konáre, pomaly ovísajúce pod rukami detí. Keď sa jedľa odrazu prestala nebezpečne chvieť, dovtípila sa, že za tým bude iste Draco. Len pred pár minútami zazrela jeho postavu, ako mizne za dvermi. Iste použil nejaké kúzlo, aby zabránil pohrome.

No vzápätí ju znepokojilo, že chvíľku po Dracovi, odišla na toaletu aj malá Estrella a ešte sa nevrátila.

Deti postupne vyprázdnili celú škatuľu a už len spokojne obchádzali svoj Vianočný strom, nadšené výsledkom. Pani Reedová napokon všetko zavŕšila zasvietením svetielok. Strom sa predviedol v konečnej paráde. Ale možno ešte viac ako elektrické svetlá, mnohonásobne odrazené od lesklého staniolu a strieborných vlasov, žiarili svetielka v očiach detí.

 

 

 

Draco ostal vyjavene stáť a pozeral na Estrellu. O čom to, pre Merlina, hovorí?

„Vysmievali?“ opýtal sa opatrne, „Kvôli čomu?“

„No tie hviezdičky,“ kývla rukou malá, „aj mne sa to občas stane a deti sa mi vysmievajú,“ dodala smutne.

Draco zrazu videl celú situáciu úplne inak. Predpisy a nariadenia ministerstva sa menili ako lístie na stromoch. Kto sa v nich mal vyznať! Čaroval síce v muklovskom svete, ale ten, kto ho videl, nebol mukel. Estrella bola čarodejnica,  to bolo nad slnko jasnejšie, buď teda niekto na ministerstve mávol rukou nad ohláseným priestupkom, alebo sa k nim priestupok ani nedostal. Alebo sa po vojne začali konečne zaoberať skutočnými problémami.

„Občas sa ti dejú zvláštne veci, však?“ spomenul si Draco na svoju vlastnú spontánnu mágiu v detstve.

„Uhm.“ prikývla Estrella, „To je zle?“

„Nie, vôbec nie!“ uistil ju a spozornel, keď sa dvere haly pomaly pootvorili. Ale na jeho úľavu, stála v nich Hermiona.

I Estrella sa obzrela, premerala si ju skúmavým pohľadom a spýtavo sa zahľadela na Draca.

„Je to priateľka,“ kývol dievčatku a prehovoril k Hermione, „Poď k nám, musím ti niečo povedať!“

„Ona sa mi nebude vysmievať?“ zašepkala Estrella, hlasom plným obáv, smerom k Dracovi.

„Určite nie,“ uistil ju Draco a na potvrdenie svojich slov, vzal Hermionu za ruku.

„Hermiona, myslím, že Estrella je tiež…“

„Čarodejnica?“ ticho dodala Hermiona a stretla sa s Dracovým podiveným pohľadom. Ako Estrella začula to pomenovanie, otvorila doširoka oči. Deti ju tak volali, keď ju chceli zosmiešniť, alebo uraziť, no z úst Hermiony, počula, ako ju tak oslovuje pani Reedová,  znelo úplne inak.

„Ty si to vedela?“ podvihol obočie Draco.

„Snáď o pár minút skôr, ako ste na to prišli vy dvaja,“  čupla si k dievčatku a pohladila ju po vláskoch, „ten anjel, tomu si tiež trošku pomohla, pravda?“

„Asi áno,“ pohodila plecami Estrella, „neviem ako to robím, deje sa to samo!“

„Nerob si starosti, nie je to nič nezvyčajné,“ upokojovala ju Hermiona.

„Aj ostatné deti to robia?“ zdvihla hlavu k Dracovi.

„Iba čarodejnícke,“ vysvetlil jej a pokľakol na jedno koleno.

„Aha,“ hmkla zamyslene a prezerala si ich oboch, „aj vám sa to stávalo?“

„Aj mne, aj Hermione a mnohým iným deťom – čarodejníkom,“ snažil sa rozohnať Estreliine obavy Draco.

„Takých ako som ja a vy,“ pokrčila čelo Estrella, „je ich viac?“

„Ani si nevieš predstaviť koľko veľa,“ prikývla Hermiona.

„Ale,“ malá sa odrazu zamračila, „prečo mi to teda nikto nepovedal?“

„Lebo svet čarodejníkov je pred muklami dobre utajený,“ prišiel s vysvetlením Draco.

„Muklami?“ narazila Estrella na neznáme slovo.

„To sú tí, čo nevedia čarovať,“ riekol Draco a Hermiona si vydýchla, že ho nenapadlo rozprávať o čistej krvi.

„Ale ani ja neviem čarovať,“ povedala smutne Estrella.

„Nemaj strach,“ pohladila ju Hermiona po tváričke, „mágia je v tebe a čarovať sa naučíš. Pôjde ti to, som si istá.“

„Kde sa naučím čarovať?“ zaujímalo Estrellu.

„V Rokfortskej škole čarov a kúziel,“ vysvetlil Draco.

„A vezmú ma tam?“ zamračila sa Estrella obavami.

„Je to veľmi pravdepodobné,“ kývla Hermiona, „teda, ak nie si od narodenia zapísaná na nejakej inej čarodejníckej škole.“

Estrella skrútila ústa a medzi stisnuté pery si vsunula ukazovák.  Sústredene nad niečím uvažovala, až jej zreničky poskakovali ako neposedné žabky.

„Ale,“ ozvala sa po chvíľke ticha, „kto ma tam zapísal?“

Draco pokrútil hlavou a zasmial sa nad Estrelliinou logikou. Hermiona natiahla ruku a vzala Estrellinu detskú rúčku do svojej.

„Vieš,“ vyslovila jemným tónom, „keď sa narodí dieťatko a vôbec nezáleží na tom v akej rodine, či muklom, alebo čarodejníkom, ak má v sebe mágiu, tak podľa toho, ktorá škola je mu najbližšie, vo Veľkej knihe študentov sa objaví meno dieťatka aj s dátumom prvého školského roku.“

„A to úplne samo od seba?“ nerozumela Estrella.

„Nie tak celkom,“ opravila ju Hermiona a zhľadúvala v mysli slová, zrozumiteľné pre malé dievčatko „práve mágia v dieťatku rozozvučí vo Veľkej knihe niečo ako zvonček. Mágia knihy sa spojí s mágiou dieťatka a tak sa v knihe objaví jeho meno. A potom, keď má dieťa jedenásť rokov, objaví sa list. Školské sovy ten list zanesú budúcemu študentovi a oznámia mu prijatie do školy.“

Estrelle sa rozžiarili oči nadšením.

„Aj mne donesie list sova?“

„Iste,“ zasmial sa Draco.

„Tá kniha,“ Estrella sa vážne pozrela na Hermionu, „ona ma pozná?“

„Od narodenia,“ potvrdila Hermiona.

„A nemohla by mi povedať,“ malá stíšila hlas, „ako sa volá moja mamička?“

„Och!“ vydýchla Hermiona a odrazu jej zvlhli oči. V hrdle sa jej niečo zaseklo a urputne premýšľala ako odpovedať, aby Estrelle nedávala falošné sľuby. S nádejou o pomoc sa obrátila k Dracovi, ale on pozeral do tmavého kúta chodby a plecia sa mu dvíhali v pomalom tempe.

„Estrella, Veľkú knihu študentov má na starosti vždy riaditeľ školy, ale ani on do nej nesmie nazrieť. On len dozerá, aby sovy včas doručili všetky listy.“

„Hm,“ píplo dievčatko smutne.

„Dievčatá,“ oslovil ich Draco nútene veselým hlasom, „čo keby sme sa pobrali dnu a pozreli sa, čo dobré nám pripravili na večeru?“

„To by sme veru mohli,“ podporila ho i Hermiona.

„No, tak dobre,“ rezignovala Estrella, „ale… Ja chcem vedieť všetko o tej škole.“

„My sa za tebou určite ešte zastavíme a potom sa môžeš opýtať na čokoľvek, čo ťa zaujíma,“ prisľúbil Draco, zdôraznil slovíčko  ‚my‘ a zľahka sa dotkol Hermiony.

„Sľubuješ?“ uisťovala sa Estrellla.

„Sľubujem,“ kývol Draco.

„Aj ty?“ vynútila si sľub i od Hermiony.

„Aj ja,“ prikývla. Čo iné jej aj zostávalo, napokon, Estrella si získala jej srdce takmer okamžite a nechcela byť príčinou jej smútku.

„Estrella,“ oslovil ju odrazu Draco, keď všetci traja už takmer stáli pred dverami, „urobíme dohodu. Ty teraz sľúbiš, že o čarodejníkoch nebudeš nikomu rozprávať. Nikomu neprezradíš, že my sme čarodejníci a ani my neprezradíme teba.“

„Dobre!“ bezstarostne vyhŕkla malá a šibalsky sa jej blyslo v očiach, „Môžeme urobiť dohodu!  Vy nepoviete, že som čarodejnica a ja nepoviem, že ste sa bozkávali v šatni!“

Estrella pohodila hlavou, venovala zarazenej Hermione a pobavenému Dracovi po žiarivom úsmeve a akoby nič, vošla do haly. Prisadla si k stolu a pustila sa vedno s ostatnými deťmi do jedla.

„Je to osobnosť,“ šepol Draco k Hermione a v hlase zaznelo niečo takmer ako pýcha.

„Zdá sa,“ prisvedčila Hermiona a usmievala sa.

 

 

Keď sa deti dostatočne nasýtili, preniesli si stoličky do polkruhu k vysvietenému stromčeku a Hermiona vytiahla knihu, ktorú vybrala na čítanie. Prebehla pohľadom po zvedavých detských tváričkách, o zlomok sekundy dlhšie sa zastavila pri Estrelle a nalistovala prvú stránku príbehu o Alici v krajine zázrakov.

 

Niekedy počas čítania si deti poodnášali stoličky späť k stolom a nahradili ich hracími vankúšmi. Uvelebili sa v pohodlných polohách a počúvali Hermionin hlas, ktorý sa farbisto moduloval, aby čo najviac priblížil chovanie postáv.

Derek Kane a pani Reedová sa odobrali do riaditeľne na šálku voňavej kávy, ale Draco sa nerozpakoval, zložil sa na jeden z voľných vankúšov, čo najbližšie k Hermione a počúval. Príbeh o Alici išiel úplne mimo jeho pozornosť. Svoje vnútro si nechal hladiť tónom Hermioninho hlasu a unášal sa predstavou, že  rozpráva iba pre neho. Takmer by sa nechal uhojdať až k spánku, ale prebralo ho náhle ticho.

Otvoril oči a zbadal Hermionin ľahký úsmev. Sedela, ukazovák pravej ruky mala privretý v rozčítanej knihe a okolo nej ležali, skrútené do všakovakých polôh, spiace deti.

Nie všetky sa dokázali prebrať natoľko, aby došli do svojich postelí.  Derek, Hermiona i Draco ochotne pomohli malých nezbedníkov, znavených hromadou zážitkov toho večera, odniesť na lôžka.

Draco opatrne zdvihol spiacu Estrellu a nechal sa starším dievčatkom navigovať do správnej izby. Položil ju do postieľky, vychovávateľky sa už postarajú aby sa prezliekla a chcel sa potichu vzdialiť, no začul, že Estrella niečo mrmle zo sna.

„Prinesie ho sova,“ vzdychla, otočila sa na bok a pokojne spala ďalej.

 

 

Hermiona načisto celá nasiakla povznesenou náladou. Ani najmenej neprotestovala, keď vyšli spolu s Dracom a Derekom Kaneom, z tepla domova Sv. Marca do mrazivej zimy a Draco si ju k sebe privinul. Derek sa usmieval popod fúz a tváril sa, že ho neskutočne zaujímajú stromy s takmer opršaným lístím, tvoriace aleju popri ceste.

Bez slova došli až k Dracovmu autu a hoci to mal Derek domov iba na skok, Draco trval na svojom a zaviezol ho až k bráničke neveľkého kamenného domu, kde býval.

Potom Draco zaváhal. Mohol zaviesť domov i Hermionu, ale medzitým zaspala, uhojdaná monotónnym bzučaním silného motora auta. Rozhodol sa riskovať. Vykľučkoval ulicami a zamieril do svojho domu.

 

Hermiona si iba matne uvedomovala kde je. Bola neskutočne vyčerpaná čítaním knihy, hlasivky jej doteraz brneli, preto takmer okamžite, ako sa pripútala na sedadlo, upadla do driemot. V Dracovom aute sa jej páčilo. V polospánku sa jej hlavou preháňali otázky, či je to autom, alebo majiteľom. K odpovedi sa už nedostala, niekto ju vzal na ruky a niesol. Vedela že by mala  zistiť čo sa deje, ale ten niekto tak úžasne voňal a ona bola veľmi unavená.

Chvíľka nepohodlia, bola zakrátko vystriedaná niečím mäkkým a teplým, ale hlavne rovnako voňavým. Túto skutočnosť jej mozog vzal ako fakt a definitívne jej povolil ponoriť sa do hĺbky ríše snov.