Vianoce prevzali vládu nad mestom. Rolničky hlaholili na každom rohu a početní Santovia, neúnavne migrujúci ulicami, to svoje otravné ‚ho ho ho‘ halasili bez pýtania a poriadne nahlas. Hermiona mala plné zuby obohraných kolied, pod červeným kostýmom preventívne videla úchyláka, snažiaceho sa beztrestne muchlať s rozjarenými dievčinami a túžila všeobecnému zmätku uniknúť.

Reálne zvažovala zbaliť si batoh a celý chaos prežiť zahrabaná kdesi v lone divokej prírody, hoci pod stanom, ale bez hluku.

Dotieravé sprievodné znaky blížiacich sa Vianoc jej škodoradostne pripomínali vlastnú osamelosť.  Doteraz nemala dôvod a vlastne ani čas na sťažnosti. Mohla celú noc presedieť nad knihami a nikoho nerušila. Nakúpila keď bola hladná a upratala, keď nevedela nájsť svoje poznámky.

Sem tam vypomáhala v malej firme na spracovanie liečivých bylín a produkciu výrobkov z nich. Štúdium ukončila a po Novom roku mala nastúpiť na plný úväzok. Tešila sa, ale zrazu jej chýbalo prvotné nadšenie.

A práve v tomto podivnom rozpoložení natrafila v obchodnom centre na Severusa Snapea a jeho dcéru. Divnejší zážitok ju už ani nemohol stretnúť. Akoby náhle z vnútra jej mysle zavial vietor a vynášal útržky spomienok, ktoré nechceli zapadnúť do celku s novými zážitkami.

Dieťa v prítomnosti profesora!  Hermiona neveriaco pokrútila hlavou. Aj tí najodvážnejší študenti sa mu kedysi pratali z cesty a jedno malé dieťa spôsobí neuveriteľnú premenu.

Pred sebou videla dva páry očí a nevedela sa rozhodnúť, čie burcujú jej fantáziu viac.

***

 

Prekvapenie pre dievčatko vymyslela Hermiona šťastnou náhodou. Túlala sa ulicami mesta a premýšľala nad niečím, čo by malej slečne urobilo radosť. Nazerala do výkladov, okukovala tovar ponúkaný obchodmi s hračkami, ale nápad neprichádzal. Až kým nenatrafila na zastrčený obchodík s kreatívnymi potrebami. Upútal ju pestro pomaľovaný kufrík, ukrývajúci tvorivú sadu pre deti. Očami pohládzala pastelky, farebné papiere, nožnice a hromadu drobností na tvorenie a živo si predstavovala radosť dieťaťa.

Deň pred dvadsiatym decembrom konečne vymyslela darček aj pre Sibellinho otca. Pokúsila sa naň nemyslieť ako na čarodejníka, či bývalého profesora a prosto zašla do vinotéky, kúpila fľašu vína a nechala ho zabaliť do jutovej tašky.

Pre seba si pripravila jednoduché pletené šaty farby vína a cítila sa nervóznejšia, ako pred skúškou. Ktoroukoľvek. Všetkými spolu.

 

V deň narodenín dievčatka a s úderom poludnia, stála pri sklenenej vitríne. Po minúte čakania, počas ktorej ani okom nezavadila o dva neúnavné vláčiky, bola rozhodnutá otočiť sa na päte a stratiť sa skôr, než zistí že čaká márne.

 

„Snáď ste nechceli utiecť, slečna Grangerová?“ Hermiona po elegantnej únikovej otočke skončila v náruči muža, pred ktorým chcela zdupkať.

 

„Nie, sľúbila som,“ vydýchla zarazená Hermiona. Zvrchu ju prepaľoval starý známy úškrn a ona si pripadala ako pár sekúnd pred strhnutím fakultných bodov. Až na detail, že pri strhávaní bodov nikdy neuviazla medzi dvoma rukami profesora.

 

„Aj ja si prosím objať, Hermiona!“ dožadovala sa Sibell.

Hermiona precitla.

„Prepáčte,“ zamumlala pobavenému profesorovi a v duchu si uľavila. Dopekla! Nemôže byť radšej protivný a odmeraný?

Sklonila sa k rozžiarenej dievčinke a nechala si jej rúčkami postrapatiť vlasy.

„Rada ťa vidím, Sibell.“

 

„Myslím, že môžeme ísť,“ ozval sa Severus a vzal Hermione z rúk veľkú tašku s darčekmi, „Akiste dovolíte, Sibell sa vás bude držať zubami nechtami.“

 

„Iste,“ prisvedčila a vykročila za Severusom. Na jej veľké prekvapenie, nepohol sa k východu z obchodného centra, ale kráčal ďalej, až kým nezastal pred dverami s nápisom ‚Private‘.

 

„Kam ideme?“ pošepla Hermiona dievčatku.

 

„No domov!“ uškrnula sa Sibell, ani čo by sa jej práve spýtali, akej farby je tráva a Hermione v tom momente pripomenula otca.

 

Severus pridržal vstupné dvere, za ktorými sa ukázalo široké schodisko. Dvere zas zavrel, dôkladne zamkol kľúčom a všetci traja vystúpali na prvé poschodie.

 

Hermiona si pripadala, ako v priebehu divného sna. Nedokázala si predstaviť, kde asi Snape a Sibell bývajú, tipovala nejaký domček, ale polovica poschodia nad obchodným centrom jej vyrazila dych.

 

„Túto časť som si nechal pre seba a Sibell,“ prehodil len tak mimochodom Severus, pobavene sledujúc Hermionin zmätený pohľad.

 

„Polovicu? Prenajali ste si polovicu obchodu?“ nerozumela Hermiona.

 

„Nie, neprenajal. Rozčuľovali ma nákupy v muklovských obchodoch, tak som dal postaviť niečo menej konvenčné,“ oznámil, akoby komentoval nákup nového kotlíku.

 

Hermiona bola v pokušení poštípať sa do ruky. Realita sa zdala byť príliš neuveriteľnou.

 

„Mysleli ste snáď, že bývame v jaskyni?“ Severusovo ľavé obočie vybehlo dohora a Sibell sa zachichotala.

 

„V jaskyni žijú netopiere,“ zakrývala si malá rukou ústa a dusila sa smiechom.

 

„Prepáčte, nechcela som vás uraziť,“ zaspätkovala Hermiona.

 

„Neurazili ste, naopak,“ Severus odložil Hermioninu tašku na podlahu a zohol sa, aby Sibell zobliekol kabátik, „pobavili ste ma.“

 

„Nuž, vitajte u Snapea, slečna Grangerová,“ pomohol s kabátom i Hermione a pozval ju ďalej.

 

Svojou atmosférou pripomenul Hermione interiér bytu školu v Rokfortskom hrade. Rozľahlej obývačke dominoval obrovský krb s praskajúcim ohňom a zariadenie dal domáci pán vyhotoviť výlučne z dubového dreva. S výnimkou priestoru pod oknom, ktorý patril Sibell, pretože tam mala police s detskými knižkami a hračkami a na podlahe prestretý huňatý medovo zlatý koberec, obývačka niesla pečať mužskej ruky. A samozrejme, nechýbal vianočný stromček. S anjelmi a svetielkami. Nijako veľký, ale Sibell i tak musel pripadať obrovský.

 

„Hermiona, poď!“ ťahala ju za ruku Sibell, „Zavesíme spolu moju reťaz.“

 

„Nedovolila mi ju zavesiť,“ poznamenal Severus, „trvala na tom, že počká na vás.“

 

Sibell spomedzi svojich hračiek vybrala papierovú reťaz, máličko pokrčenú, od neustáleho chytania a vložila ju do rúk Hermione.

 

„Tak kam?“ žmurkla Hermiona na dievčatko a zároveň pohľadom zavadila o jej otca.

 

Pobavene pokrčil ramená a sledoval, ako Sibell pobehuje okolo stromčeka a hľadá vhodné miesto.

 

„Sem!“ pichla napokon prstom do vzduchu a Hermiona navliekla reťaz na zvolený konár.

 

Až potom si Hermiona spomenula na svoju tašku.

 

„Všetko najlepšie, Sibell,“ pobozkala dieťa na vrch hlavy a odovzdala zabalenú škatuľu.

 

„Čo je to?“ dieťa sa bez meškania dalo do likvidácie baliaceho papiera.

 

„Sibell,“ zaznel prísny mužský hlas, „nezabudla si na niečo?“

 

„Ja,“ dieťa ustalo v trhaní a vbehlo Hermione do náručia, „ďakujem, Hermiona.“

 

„Rado sa stalo,“ zamumlala odpoveď, siahla do tašky a vtisla Severusovi do rúk víno v darčekovom balení.

„Pre vás,“ vyslovila jednoducho, keď nenašla vhodnejšie slová.

 

„Ehm…“ zrozpačitel muž, nevediac čo si počať, „nemali ste si robiť výdavky,  dosť, že ste sa obťažovali pre Sibell.“

 

„Je to len maličkosť,“ mumlala Hermiona v rozpakoch a sledovala dievčatko, ako sa pretrháva baliacim papierom k samotnému darčeku.

 

„Hermiona!“ skríklo dieťa a preberalo prstíkmi poklady v kufríku, „To je úplne najlepší darček!“

„Môžeš trénovať vianočné hviezdy,“ rástla v Hermione radosť, pri pohľade na nadšenú Sibell.

 

„Máte dobrý vkus, slečna Grangerová,“ poznamenal Severus a položil fľašku červeného vína na stôl.

 

„Vlastne, musím sa priznať, že som si nechala poradiť. Víno delím na červené a biele,“  vyšla s pravdou von Hermiona.

„Nuž, slečna Grangerová, podobné vedomosti nie sú pre život dôležité, ale dokážu ho spríjemniť,“ uškrnul sa Severus. V rukách držal jutovú darčekovú tašku a zjavne netušil ako sa jej zbaviť.

 

„Ocko, to je Hermiona!“ zasmiala sa Sibell „nie slečna.“

 

„Sibell, k návšteve sa správame slušne,“ poučil dieťa Severus.

 

„Profesor, nechajte ju, prosím. Ja nemám nič proti osloveniu Hermiona,“ chabo namietla Hermiona.

 

„Hermiona, môj ocko sa volá Severus,“ vyhlásila sebavedome Sibell a Hermiona si v tú chvíľu priala mať aspoň pätinu jej pokoja a odvahy.

 

„Sibell, si prostoreká!“ zahriakol dieťa otec, „Choď si umyť ruky, budeme obedovať.“

 

„Nechcem vás rušiť pri obede,“ navrhla Hermiona, keď dievčatko zmizlo za úzkymi dverami, „radšej snáď pôjdem.“

 

„Nezmysel!“ Severus sa na svoju bývalú študentku pozrel so značným nepochopením, „nikoho neobťažujete, ste pozvaná na oslavu narodenín. Navyše, keby ste teraz odišli, to malé žihadlo by mi pravdepodobne obhrýzlo uši tvrdeniami, že som vás odohnal.“

„Prepáčte, ja len…“ Hermiona tušila, že by si mala radšej zahryznúť do jazyka, „pripadám si trochu nepatrične, boli ste mojím učiteľom a ja mám pocit, akoby som práve prezerala vaše súkromné laboratórium…“

 

„Tam by som vás nikdy nepustil!“ prerušil ju Severus Snape, „Pre mňa je celá situácia rovnako podivná. Opustil som Rokfort v nádeji, že budem mať pokoj pre výchovu dcéry a jej padnete do oka práve vy.“

 

„Navrhovala som vám, že odídem,“ šepla Hermiona ublížene.

 

„A ja som povedal, slečna Grangerová, že ste pozvaná ,“ namietol Severus, „Sibell je moja jediná rodina a ak sa rozhodla, že stojí o vaše priateľstvo, budem akceptovať jej rozhodnutie.“

„Ach tak,“ vyhŕkla Hermiona. Kdesi pri srdci ju zabolelo. Ale snáď by nedúfala v niečo iné. Je Severusom Snapeom iba trpená, kvôli dcére.  Niektoré veci sa v zásade skrátka nemenia.

 

„Slečna Grangerová,“ Severus konečne položil jutovú tašku na stôl vedľa vína a bez toho aby sa k Hermione otočil, pomaly vyslovil, „nemyslite si, že svojej dcére bez výhrad tolerujem všetky jej výstrelky.“