Svitlo ráno. Špinavými oknami domu Blackov sa predierali lúče ranného slnka. V ich svite poletovali drobné čiastočky prachu, kúdolili sa v jemnom závane prievanu a zas dopadali, priťahované gravitáciou, aby ich opäť rozhýbal sebemenší pohyb.

Drobný prach sa odrazu zvíril ako malé tornádo. Stereotypný kolobeh bol narušený.

„Zlý Kreacher, zlý!“ frfľajúca Nixy prebehla chodbou, „Toľko neporiadku!“

To ona zvírila prach, nazlostene mávajúc obrovskou prachovkou. Docupitala na koniec chodby a začala systematicky likvidovať nánosy špiny. Kus handry v jej tenkých rúčkach sa krútil a vlnil, nečistota nemala najmenšiu šancu. A s každým zrnkom prachu sa prachovka o miniatúrny kúsok zväčšila.

„Nixy sa postará o tento dom! Pani s ňou bude spokojná!“ šomrala si Nixy a vydriapala sa na drevené obloženie stien, „Nixy sa postará aj o pani a Nixy bude tiež spokojná!“

Škriatka mala zakrátko upratanú celú chodbu. Nevedno ktoré kúzlo z množstva škriatkovských tajomstiev použila, ale dokonca i vyblednutá farba čalúnenia vysokých stoličiek nabrala druhý dych. Koberce poškodené zubami hlodavcov Nixy nedokázala opraviť žiadnym kúzlom, tak ich jednoducho nechala zmiznúť. Podlahu z dubových parkiet vyleštila mávnutím jedného hrčovitého prstíku.

Nixy bola zo sebou spokojná. S odfrknutím si prezrela výsledok svojej práce a s pohŕdavým, „Zlý Kreacher!“ otvorila dvere najbližšej izby a prachovku ťahajúc za sebou ako bizarnú vlečku, vošla dnu.

 

Hermionu prebralo buchnutie dverí. Najskôr ju to vyľakalo. Posadila sa na posteli a moment jej trvalo, kým si uvedomila, že to môže byť iba domáca škriatka. Dom bol chránený proti nevítaným návštevám a okrem Harryho a Ginny by sa dnu nedostal nik. Kedysi, keď sa obaja rozhodli bývať v novom dome, zabezpečili dom na Grimmauldovom námestí č. 12 proti vandalom, alebo zlodejom, jednoduchým, no účinným kúzlom. Dom reagoval na magický podpis osobnosti a okrem majiteľov bol neviditeľný pre každého, dokonca i pre toho, kto v ňom už niekedy bol. Keď že Hermiona prišla spoločne s Harrym, Harry ju domu predstavil a dom ju akceptoval.

Domáci škriatkovia sa riadili inými zákonmi. Nixy sa jednoducho primiestnila a dom ju prijal.

 

Panovačná domáca škriatka! Hermiona si povzdychla. Harry asi dobre vedel, koho jej posiela. Snáď sa obával, že poddajnejšieho domáceho škriatka by dokázala obliecť.

 

Bojovať za práva domácich škriatkov bolo to posledné, čo ju trápilo. Niektoré veci sa skrátka zmeniť nedajú, najmä ak ten, za koho práva bojujete, o pomoc vôbec nestojí.

Súžila ju diera v srdci a otázka, ako prežiť dnešný deň bez toho, aby zas nepremenila každú miestnosť v dome na údolie plaču a vzdychov.

Slzy mala opäť na krajíčku, keď sa konečne donútila opustiť izbu. Ale v momente, ako sa pošmykla na podlahe lesklej ako zrkadlo, na plač zabudla. Sedela na dlážke, bolel ju narazený zadok a užasnuto hľadela pred seba.

Ak sa toto podarilo škriatke Nixy urobiť s chodbou, ako vyzerá zvyšok domu?

Ako na zavolanie sa otvorili ktorési dvere. Nixy nemotorne vycúvala a lomcovala sa s prachovkou, teraz už narastenou do obrích rozmerov.

Hermiona vytreštila oči nad podivným obrazom. S Nixy ju zrejme bude čakať plno prekvapení.

„Môžem ti nejako pomôcť?“ oslovila škriatku.

Nixy ľakom pustila prachovku a pristála na zemi, neďaleko Hermiony. Okamžite však vyskočila na nôžky a vyčítavo prehodila smerom k Hermione,

„Pani nemôže Nixy stále ľakať,“ krútila nesúhlasne ušatou hlavou, „Nixy musí dať do poriadku tento zanedbaný dom! Pani jej nesmie pomáhať. To je hanba pre domáceho škriatka!“

„Nixy, myslela som to…“ Hermiona kývla smerom k prachovke, ale v skutočnosti nevedela ako to špinavé čosi pomenovať, „ten koberec, alebo čo to je.“

Nixy zahanbene skočila k prachovke a skoro láskyplne ju pohladila. „To byť prachovka! V dome je veľa špiny a Nixy nechala prachovku, aby ju pohltila.“

„Ale,“ Hermiona stále nechápala, „musí byť taká obrovská?“

„To je trest pre zlú Nixy,“ zaškľabila sa Nixy útrpne, „že dopustila toľký neporiadok!“

„Nixy, ty si tu iba od včera. Nemôže a nie je to tvoja vina!“ presviedčala ju Hermiona.

„Zlý Kreacher,“ fňukla Nixy, „ale Nixy dá dom opäť do poriadku!“

„Kreacher bol veľmi starý škriatok a po jeho smrti sa o dom nik nestaral, nie je to tvoja chyba, rozumieš!“ ku koncu už Hermiona zvýšila hlas.

„Ale Nixy…“ zatiahla plačlivo škriatka.

„…sa nebude viniť za niečo, za čo nemôže!“ ukončila Hermiona, vstala konečne z podlahy a pristúpila k Nixy.

„Bude tá prachovka fungovať, aj keď ju zmenším?“ siahla po špinavom kuse handry a hoci sa ju Nixy snažila schovať za seba, Hermiona ju poľahky dosiahla.

„Nixy si nesmie zmenšiť trest!“ zdesene krútila hlavou na znak nesúhlasu.

„Nixy nemôže, ale Hermiona môže!“ vzala do rúk krútiacu sa prachovku a odtrhla z nej kus, podľa jej mienenia vhodnejší veľkosťou pre škriatku, „Tu máš!“ podala jej ju a všimla si, že natrhnuté okraje sa okamžite zacelili, akoby tie dva kusy nikdy nebývali kusom jediným.

Nixy sa chvíľku pozerala na prachovku v Hermioninej ruke, ale až keď i ona videla, že sa nestalo nič príšerné, prijala ju.

„Evanesco,“ predniesla Hermiona, švihla prútikom a nechala nadbytočný kus zmiznúť.

Nixy si pritisla zmenšenú prachovku na prsia a potichu vošla do ďalšej izby.

 

 

* * * * * *

   Kto len bola tá žena? Mátalo mu to v hlave ako neodbytná osa.

Niečo sa dialo. Bielo okolo neho sa pomaly začínalo meniť na šedivé obrazy niečoho.

Ale čo to bolo?

Tak ako si nevedel zaradiť spiacu ženu, netušil kam ho to posunulo teraz.

A netušil ani to, kto je on sám. Bol skutočným človekom, alebo iba nejakou hračkou čejsi vôle?

Chcel to zistiť! Chcel vedieť kto je a kto je tá žena. Chcel vedieť kde je a prečo tu je.

A hlavne, ako sa dostať z toho príšerného prázdna!

Načo mu boli úlomky vlastnej vôle, keď si vďaka nim iba viac uvedomoval, aký je osamotený.

Pocity neznámej ženy prijal za svoje a nejakým spôsobom cítil, že to tak má byť.

Chcel ju vidieť! Obalil nástojčivú myšlienku všetkou vôľou ktorej bol momentálne schopný, vložil do nej túžbu o ktorej si myslel že jej nebude schopný.

A obrazy sa začali meniť. Šedá naberala odtiene hnedej a belasej.

Odrazu vedel, kde sa nachádza. Bola to knihovňa. Jasne sa mu v mysli vynorili spomienky na regály plné kníh, dokonca by vedel rozpoznať aj ten zatuchnutý pach ožltnutých stránok a koženej väzby.

Zasvrbeli ho dlane. Pripomenul si pocit, keď listoval v knihách, obracal stranu za stranou a čítal.

Jeho dlane! Zdvihol ich vyššie, aby si ich obzrel.

Zreteľne videl svoje dlane!

Zaskočilo ho to. Pre chvíľkou netušil ani to či je človekom a odrazu pozeral na svoje dlane a vedel že sú jeho. Neboli úplne hmotné, videl cez ne vzorku koberca, ale boli tu. Telom mu prebehlo ľahké zamrazenie.

Cítil celé svoje telo! Zo svojej výšky videl predĺžené sako a končisté topánky, ktoré vykúkali spod lemu nohavíc.

Začul slabé vydýchnutie. On sám však nevydal ani hlások. Donedávna toho ani nebol schopný, celkom zabudol na fyzické prejavy tela.

Pomaly zdvihol hlavu a tesne predtým, ako prišiel o chvíľkovú výsadu, takmer fyzična vlastného tela, jeho oči sa stretli s vydeseným pohľadom mladej ženy, sediacej na pohovke.

Videl, ako kniha ktorú držala v rukách padá k zemi, ale skôr ako sa zeme dotkla, bol preč.

Biele prázdno ho vtiahlo späť.

Ale tentoraz neprišlo zabudnutie.

* * * * * *

 

 

Nixy bola ozaj darom z nebies. Vyleštená kuchyňa ani najmenej nepripomínala tú niekdajšiu, v ktorej sedávali členovia Rádu. Dokonca pripravila lákavo voňavé raňajky, až sa Hermione zbiehali sliny, ledva ich zbadala naservírované na stole. A to bola rozhodnutá vziať si jablko a zjesť ho cestou do knihovne.

Nixy bola buď neuveriteľne všímavá a za tých pár dní čo žila u Harryho a Ginny odpozorovala Hermionine zvyky, alebo to skrátka patrilo k mágii domáceho škriatka.

Usadila sa k stolu a pustila sa do jedla. Neskôr, keď vchádzala do knihovne, musela uznať, že na plný žalúdok sa jej smútiť vôbec nechcelo.

Pôvodné knihy rodiny Blackov boli plné čiernej mágie. Aspoň väčšina z nich. A práve preto sa dali čítať len v tejto jedinej miestnosti domu. Ak by ich niekto chcel odniesť bez zvolenia pána domu, vo dverách by sa mu kniha jednoducho vyšmykla z ruky a sama by sa vrátila na pôvodné miesto v polici.

Koľko len urobili s Harym a Ronom pokusov o vynesenie jediného výtlačku. Prosto to nešlo. Ani keď mal Harry na sebe plášť. Vždy, presne nad prahom, sa kniha vrátila.

Ron!

Hermiona si vzdychla a skôr, akoby sa zas rozplakala, siahla do druhého regálu, kde boli knihy zozbierané Siriusom Blackom. V dobe keď musel byť zavretý len v dome, aby ho nevypátrali, knihy boli jeho jediným rozptýlením.

A zdalo sa, že Sirius skutočne bral čo mu náhoda prihrala do cesty. Kúzelnícke knihy sa tu miešali s muklovskou literatúrou. Metlobal vedľa Huga, Ako chovať hypogrifa vedľa Praktických rád do domácnosti pre začínajúce gazdinky, zazrela i Olivera Twista a Troch mušketierov. Ale takmer jej padla sánka, keď si všimla poriadne obdratú Lolitu.

Zasmiala sa. Netrpela predsudkami ako voči muklovskej literatúre, tak ani proti čitateľskému vkusu. Vytiahla si práve Lolitu a usadila sa s ňou na pohovke.

Príbeh ju celkom pohltil, aj keď ho už poznala. Začítala sa doň a nevnímala nič okolo seba. Pár krát popri nej prešla Nixy, čosi zamrmlala a bola preč, ale Hermiona ani nezodvihla hlavu.

Až potom.

Mala pocit že sa na ňu niekto pozerá.

Zamrazilo ju za krkom a vedome odkladala moment kedy zdvihne hlavu, aby zistila kto, alebo čo to je.

Napokon sa predsa odhodlala k pohľadu pred seba a vydýchla úžasom.

Celkom stuhla v nečakanom prekvapení a Lolita jej vypadla z rúk.

Pár metrov pred ňou stála podivne priesvitná postava muža s rukami natiahnutými pred sebou.

Spoznala ho okamžite.

Hoci s ním nestrávila mnoho času, nezmazateľne sa jej zapísal do života.

Ako sa znenazdania zjavil, tak i zmizol, ale bola si istá že to bol on.

„Sirius Black?!“ zašepkala.

 

 

 

* * * * * *

 

„Hermiona Grangerová!“ zašepkal pre zmenu zas on. Prekvapil ho zvuk vlastného, dlho nepočutého, hlasu. Cítil ako mu do mysle preniká množstvo myšlienok. Nestíhal z nich vnímať ani zlomok, premietač spustil film na najvyššej, šialene závratnej, rýchlosti. Zakrútila sa mu hlava. Nadbytok informácií mu ju išiel rozorvať na kusy. Pritlačil si dlane na spánky, ale tlak vracajúcej sa identity bol príliš silný na to, aby si práve týmto gestom dokázal uľaviť.

Klesol na kolená a mlčky dúfal v skorý koniec mučivých prívalov.

Nedokázal odhadnúť čas, ktorý strávil potupne na kolenách, ale keď sa zas dokázal napriamiť, spomenul si na všetko. Na detstvo v dome Blackov, mladícku rebéliu proti zásadám vlastného rodu, školské roky a útek z domu, smrť priateľov i na to, ako ho nespravodlivo obvinili, uväznili v Azkabane, na útek, pár svetlých momentov s priateľmi, ukrývanie a …

Opäť ponoril hlavu do dlaní. Premklo ho desivé poznanie.

Je mŕtvy!

Nemôže byť mŕtvy!

Uprel pohľad na svoje dlane. Pomaly ich dvíhal až do výšky očí. Vyzerali úplne normálne. Dokonca by odprisahal, že pod tmavými čiarkami žíl na zápästí vidí pulzovať krv. Priložil si prsty na krk a vyhľadal tepnu. Jemné údery vlastného srdca ho na chvíľku upokojili, ale jediný pohľad na mliečnobiely priestor okolo neho ho vrátil do neistoty.

Ak je mŕtvy, prečo mu bije srdce?

Ale ak je živý, kde v pekle to trčí?

Necítil žiaden hlad, to bolo podivné. Pamätal si svoj neutíchajúci apetít.

Vykročil do bieleho priestoru pred sebou, ale čoskoro narazil do niečoho mäkkého, ale odolného. Akoby sa pokúšal vniknúť do pevnej hmly.

Posadil sa na to niečo, čo by malo byť zemou a čakal na akúkoľvek zmenu.

* * * * * *