* * * * * *
Niečo sa zas zmenilo. Vedel to. Netušil síce ako je to možné, ale bolo to neodškriepiteľne tak.
Niečo sa zas zmenilo. Vedel to. Netušil síce ako je to možné, ale bolo to neodškriepiteľne tak.
Jeho vôľa sa neisto hlásila o vládu nad mysľou. Už nebol iba divákom v prázdnom kine, kde ktosi zapol premietačku, ale zabudol založiť film. Na bielom plátne sa začali vynárať obrazy. Nejasné a zahmlené, ale bola to pozitívna zmena.
Snáď.
Ostatne, riskoval niečo?
* * * * * *
Hermiona sa pomaly preberala zo spánku. Prevrátila sa na chrbát a zahľadela do stropu. Skĺzla očami po vyrezávaných stĺpikoch postele, prezrela starý písací stôl pod oknom a pokrčila nosom nad zvislými pásikmi ošumelej tapety.
Snáď.
Ostatne, riskoval niečo?
* * * * * *
Hermiona sa pomaly preberala zo spánku. Prevrátila sa na chrbát a zahľadela do stropu. Skĺzla očami po vyrezávaných stĺpikoch postele, prezrela starý písací stôl pod oknom a pokrčila nosom nad zvislými pásikmi ošumelej tapety.
Cítila v sebe nepokoj a inventár tejto prastarej izby jej ponúkal skvelú možnosť vybiť si ho celkom neškodným spôsobom.
Peňazí mala momentálne dosť, takže so mohla dovoliť vylepšiť hoci celý dom. Jedna s neodškriepiteľných výhod čarodejníckych zmlúv. Ako sa definitívne vysťahovala zo spoločného domu a požiadala Rona o vrátenie peňazí, automaticky bola zrušená ich spoločná kúpna zmluva. Ronovi neostalo iné, len previesť peniaze na jej účet, inak by bol podrobený potupnej exekúcii.
Hermione bizardná predstava mierne podvihla náladu. Predstavila si Ronovu tvár, ako naberá všemožné odtiene tmavoružovej a musí sa vzdať milovaných galeónov. Nebolo to od nej pekné. Ron nemohol za to, že v detstve trpel nedostatkom peňazí a zanechalo to v ňom výrazné stopy, ale nemohla si pomôcť. Teraz však bola na Rona nahnevaná a nemienila brať ohľady, keďže jej stav spôsobil práve on.
Vstala z postele a zamierila do kúpeľne. Zub času i napriek kúzlam poriadne poobhrýzal jej zariadenie.
Smaltovaná glazúra vane pripomínala veľmi podrobnú mapu londýnskeho metra, spojenú s mapou ministerstva mágie, ale keď otočila mosadzným kohútikom, po pár klitroch hrdzavo červenej brečky sa spustila čistá a dokonca i teplá voda.
Keď po pár minútach vyšla von z kúpeľne, cítila sa o niečo lepšie.
Otvorila dvere šatníka a s malou dušičkou doň nakukla. Bol však celkom prázdny, ak nerátala tmavé chuchvalce prachu. V pamäti jej ostali živé obrazy všakovakých druhov domácich parazitov a škodcov, ktoré kedysi pod Mollynou taktovkou ničili.
Molly…
Hermione sa do očí natlačili horúce slzy. Ani sa nenamáhala ich utierať. Stekali jej po lícach a dopadali do vrstvy špiny na podlahe šatníka.
Molly bola šťastná, že Ron chodí práve s Hermionou. Občas ho zo žartu plesla po ramenách a prehodila, že si snáď ani nezaslúži, aby ho milovala taká kultivovaná mladá dáma a ak si nedá pozor a nebude krotiť svoju neokrôchanú povahu, utečie mu s iným.
Ako sa len mýlila!
Ron bol ten, čo hľadal druhú náruč a Hermiona ostala opustená.
Plecia mladej ženy sa začali otriasať v potláčanom plači. Pritlačila si k ústam hánku, ale vzlyky zastaviť nedokázala. Za malú chvíľku sa v nej nahromadil pretlak smútku a vytrvalo sa pýtal von.
Ako len túžila po tíšivom objatí mocnej náruče, po hrejivých slovách z úst blízkeho človeka, ktoré by ju dokázali ubezpečiť, že je všetko v poriadku. Jej ruky však siahli do prázdna a na konci cesty objali vlastné ramená. Obrovská diera v duši ju ťažila ako balvan a túžila po zacelení.
Bezmocne sa zviezla k zemi.
Nechala plač slobodne tryskať s malou nádejou, že na jeho konci ju čaká bolesť o kúsok menšia ako na začiatku.
* * * * * *
Nedokázal prísť na to, čo sa deje. Bolo to už veľmi dávno, čo sa zaoberal sebou a svojimi pocitmi, že takmer zabudol, aké to je.
Niekam mal ísť? Ale kam? Prečo?
A dopekla, ako?
* * * * * *
Hermiona sa vyplakala v spálni, potom na schodišti, v kuchyni a napokon celá zmorená doslova odpadla na pohovku v obývacej izbe, aby zas plakala.
Dúfala, že si zas navodí ten stav dočasnej otupenosti mysle, že si slzy zo sebou odnesú kúsok zlomeného srdca, ale nedočkala sa. Nedokázala vyroniť ďalšie slzy.
Hlava sa jej išla rozskočiť, návaly krvi hnané búšením srdca jej drzo udierali na spánky, cítila sa horšie ako zle, ale nedonútila sa vstať a pohľadať si v batožine elixír proti bolesti hlavy.
Asi to nebol až taký dobrý nápad, chcieť ostať sama. Ale kto by vydržal, pozerať celý deň na jej zbiedený výraz? Ona sama mala obavu pozrieť na seba do zrkadla.
Privrela oči a vyvrátila hlavu dozadu.
„Je to hajzel!“ riekla nahlas do omračujúceho ticha domu. Hajzel, ale prečo stojí toľko sĺz?
„Lebo si neuveriteľne blbá!“ odpovedala si sama sebe na otázku vyslovenú mlčky.
„Hermiona!“ oslovila sa dôrazne, „nestojí ti ani za jedinú slzu, tak prestaň rumádzgať ako zdivená banší a radšej sa choď vyspať!“
Hermiona poznala dom Blackov celkom dobre. Strávila tu predsa nejaký čas a bolo jej jasné, že Siriusova spálňa nie je jediným miestom na spanie v dome. Spální v ňom bolo na každý deň v týždni jedna. A možno aj viac. Ale Siriusova jej teraz pripadala akási známejšia. Rozhodne by našla izby väčšie, dokonca i čistejšie, ale nestála o ten luxus. Chcela pocit bezpečia.
Keď otvárala dvere na spálni, zaregistrovala dnu nejaký pohyb. Ale kým si spomenula kam dala prútik, uvedomila si, že vlamač by jej nepostlal posteľ a nezapálil oheň v krbe.
Zapátrala pohľadom po miestnosti a naraz jej bolo všetko jasné.
Smerom od šatníka sa kúsok nad zemou skackavo pohyboval jej kufor. Pri každom nadhopnutí mu nadskočilo veko a Hermiona mohla vidieť, že je prázdny. Toto mohol mať na svedomí jedine Harry.
Poslal jej domáceho škriatka, aj keď ho žiadala aby to nerobil.
No po celom dni strávenom v úplnej samote, sa na prítomnosť domáceho škriatka pozerala inak.
„Ehm,“ odkašľala si, aby upozornila na svoj príchod.
Kufor nadskočil o niečo viac a s rachotom pristál na zemi. Pár sekúnd sa nedialo vôbec nič, Hermiona sa začala obávať, či škriatka kufor neprivalil, ale vzápätí spoza neho vykukla okatá hlavička a netvárila sa veru príjemne.
„Pani by nemala ľakať úbohú Nixy,“ škriatka zdvihla hlavu a pyšne si narovnala odev vyrobený z pánskej vreckovky. Nad jej spodným lemom sa jasne vynímalo spletité HP, „Nixy prišla na naliehanie pána Pottera. Pán Potter sľúbil, že Nixy bude v bezpečí pred odevom!“ vychrlila škriatka a ako dohovorila, pritlačila si šľachovitú ručičku k ústam.
„Prepáč, Nixy. Ale i ty si vyľakala mňa,“ Hermiona sa konečne dostala k slovu, ale škriatka vyzerala že jej ho nadlho nenechá.
„Pani odpustí?“ mumlala spod dlane, „Nixy je drzá, zaslúži trest, ale pán Potter zakázal tresty.“
„Nixy, ani tu sa nesmieš trestať, rozumela si?“ vyľakala sa Hermiona.
„Nixy nesmie,“ zopakovalo stvorenie a pevne medzi sebou splietlo prsty na rukách, akoby si ruky žili vlastný život a mali ju trestať i bez jej vedomia.
„Nixy, nečaká ťa žiaden odev, iba ak by si chcela sama,“ uistila ju Hermiona, na čo Nixy zareagovala prudkým krútením hlavy zľava doprava.
„Nixy nechce odev!“ zúfalo vytreštilo oči malé stvorenie.
„Dobre, žiaden odev,“ prisľúbila Hermiona a škriatka sa viditeľne upokojila, „Myslím, že ja pôjdem hneď spať. Snáď si v dome nájdeš vhodné miestočko na spanie i ty. “
„Nixy chápe, dobrú noc, pani!“
„Som slečna,“ šepla Hermiona, ale až po tom, čo sa škriatka odmiestnila.
Zašla teda do kúpeľne, aby s prekvapením zistila, že škriatka odviedla kus práce. Vetché zariadenie sa lesklo čistotou. Ale ani to ju neodradilo od pôvodného zámeru, vynoviť ho.
Škriatka sa postarala i o posteľ. Voňala čistými obliečkami a prevetranými vankúšmi. Dokonca nezabudla ani na ohrievacie kúzlo.
Hermiona vkĺzla do tepla a znavene zažmúrila oči. Maličká škriatka bola darom z nebies. Musí za ňu Harrymu poďakovať. Za celý čas, ako sa s ňou dohadovala, na Rona nepomyslela ani okrajom.
Cítila sa odrazu voľnejšie. Spánok sa jej tlačil pod viečka a celá sa prepadala do Morfeovej náruče. Tesne predtým, ako mu odovzdala celú myseľ, zacítila na líci jemné pohladenie.
Aspoň sny k nej boli milosrdné, pomyslela si a definitívne zaspala.
* * * * * *
Obrazy pred jeho očami začali naberať konkrétne rozmery. Niečo mu dokonca pripomínali, ale jeho myseľ ešte nespolupracovala tak, ako by chcel.
Cítil sa vťahovaný do víru emócií. Tie dokázal identifikovať celkom jasne. Smútok ho obklopil ako hustá hmla, sklamanie mu zaťalo pazúr do hrude a bolesť zo zrady sa zavŕtala priamo do srdca.
Ale toto neboli jeho pocity!
Koho teda?
Chcel vedieť komu patria. Svoju myseľ sústredil na jedinú žiadosť a s údivom sledoval, ako sa obrazy vyjasňujú.
Pred sebou zbadal obrysy človeka. Chcelo sa mu kričať nadšením, ale nedostal zo seba ani hláska.
Zato videl stále jasnejšie. Zatajil sa mu dych, keď rozpoznal spiacu ženu. Nebol si istý, či ju pozná, nemal jej podobu s čím porovnať.
Ležala sama vo veľkej posteli a hoci mala tvár poznačenú bolesťou, bola krásna.
Vtedy si to uvedomil. To boli jej emócie, čo teraz prúdili jeho mysľou!
Prečo? Ako jej mohol pomôcť?
Zas ho to ťahalo späť. Ale to nie! Nemôže ju nechať len tak!
Naklonil sa k nej, aby ju končekmi prstov pohladil po tvári.
Akoby sa dotkol hustej pary nad vodnou hladinou. Biely závoj zakrýval každý pohyb, ktorý urobil, len matne cítil, že sa vôbec niečoho dotýka. Sotva zachytil jemnosť bledej pokožky.
Rozčúlilo ho to!
No v bielom prázdne sa jeho emócie stávali priesvitnejšími.
* * * * * *
