Hermiona sa zobudila s nejasným pocitom straty. Prudko sa v posteli obrátila, prosiac prozreteľnosť, aby nenaplnila jej obavy.

Miesto vedľa nej bolo prázdne. Vankúš ostal vyformovaný podľa Siriusovej hlavy a ak sa jej doteraz zdali hrdinky romantických filmov patetické, tak presne podľa ich vzoru klesla do priehlbinky a nadýchla sa nezameniteľnej vône. Sotva sa jej dostala do nosa, telo si spomenulo na nežné dotyky a vzrušujúce objatie, až sa neubránila bolestnému povzdychu.

„Hermiona, šibe ti!“ zamrmlala sama pre seba, ale nepomohla si. Dole tvárou sa jej rozkotúľali slzy. Zas plakala pre chlapa!

Kdesi dolu v dome čosi pleslo. Hermiona spozornela. Podvedome si pritiahla prikrývku až po bradu a napínala uši.

Tiché puf, predchádzalo primiestneniu Nixy. Ušaté stvorenie si jednou ručičkou zakrývalo okále a v druhej držalo šálku pariaceho sa nápoja.

„Nixy nechce rušiť,“ brblala škriatka, „Nixy sa nepozerá, doniesla svojej panej šálku vývaru, aby nebola hladná. Pani neprišla na raňajky! Ani pán neprišiel na raňajky! Úbohá Nixy! Zas nič nestihla! Nixy sa nesmie potrestať, Nixy nesmie! Pani nedovolí!“

Hermiona sa musela zasmiať cez slzy. To malé stvorenie bolo skrátka úžasné.

„Nixy,“ oslovila ju hlasnejšie, čím si pritiahla pozornosť žalostiacej škriatky, „si dobrý škriatok!“

Nixy vypleštila okále a zažmurkala na svoju pani.

„Iste!“ pokračovala Hermiona, „Bola som smutná kým si sem prišla, ale ty si ma rozosmiala. Ďakujem ti.“

Nebola to celkom pravda, hoci sa usmievala, smútok ju neprešiel, ale v podstate škriatke neklamala.

„Pani je moc dobrá na Nixy,“ potriaslo stvorenie hlavou a konečne položilo šálku s polievkou na stolík, „a Nixy skoro zabudla panej povedať, že prišiel pán Rendy.“

„Hneď tam budem,“ odpovedala Hermiona až po chvíli, no škriatka bola preč. Ale bola si istá, že jej slová dobre počula.

 

***

 

„Hermiona, zlatúšik!“ rozplýval sa Rendy, keď za nim onedlho prišla do salónika, „Môžete oslavovať! Posledné platby prebehli a dom je definitívne dokončený!“

„Teším sa, Rendy,“ odpovedala nevýrazne. Prázdna posteľ po Siriusovi ju takmer fyzicky bolela. Keby aspoň vedela, kedy sa zas objaví!

„Ste nepatrične smutná,“ v tvári Rendyho sa objavil úprimný záujem.

„Iba trochu,“ zastierala Hermiona.

„Nechcem vás potom vidieť, keď to bude veľa,“ zachmúril sa dizajnér. Podvedome si vošiel rukou do zbierky amuletov na krku, ani čoby tam hľadal útočisko.

Opäť mal na sebe tmavý pulóver s krátkym rolákom, čierne nohavice, neodmysliteľnú mätež príveskov a na hlave excentrickú vlnu z vlasov, stuženú, aby sa ani o kúsok nepohla. Akurát dnes si cez seba prehodil polodlhý kabátec z antracitovo sfarbenej vlny.

Hermiona mlčala. Hlavou sa jej preháňali otázky bez odpovedí a popravde, nevedela, čo by mala Rendymu odpovedať.

„Ešte stále hľadáte?“ ozval sa do ticha Rendy. Pokojne sa naklonil k stolíku s pohostením a vzal si maslový koláčik podávaný k čaju, i keď okrem čajovej kanvice stála na podnose aj neperlivá minerálka.

„Čo prosím?“ nepochopila jeho otázku Hermiona.

„Tú knihu, predsa!“ potriasol hlavou dizajnér, „Zlatúšik! Kde máte amulety?“ vykríkol a ukázal rukou na Hermionin krk.

Siahla si rukou na prsia a zauvažovala. Pred kúpeľom ich ukladala na stolík.

„Accio amulety,“ mávla prútikom a dodala pre Rendyho, „nechcela som si ich namočiť.“

Rendy kývol hlavou, asi ako rodič, čo kývne hlavou nad dieťaťom a zhovievavo mu uzná jeden prešľap, no zároveň dá jasne najavo, že si neželá opakovanie.

Pentagram s kryštálom priplávali vzduchom a zastali pred majiteľkou. Pohojdávali sa a trpezlivo čakali, kým si ich navlečie na krk.

„Rendy?“ Hermiona zovrela oba prívesky v dlani a mysľou jej preblysla nádej.

„Áno, zlatúšik?“

„Vy sa celkom dobre vyznáte v kliatbach a čiernej mágii, pravda?“ opatrne vyslovovala slovo za slovom, ale bola si čím ďalej, tým istejšie, že môže dostať odpoveď, akú potrebuje.

„Noo…“ zatiahol Rendy afektovane, pozrel na Hermionu a potom prešiel do normálnej hĺbky hlasu, „Pravdou je, že som kde čo pochytil. Otázkou zostáva, čo chcete vedieť?“

 

„Vlastne, neviem presne čo hľadám, potrebovala by som sa poradiť, porozprávať s niekým a možno dospejem aj k niečomu užitočnému.“

 

„Tak hovorte,“ vyzval ju Rendy a spokojne sa usmial. Hermiona mu očividne polichotila dôverou v jeho znalosti.

 

„Potrebovala by som zlomiť pôsobenie istej kliatby, ale neviem, či na to budem dosť silná,“ vyhŕkla jedným dychom. Buď alebo. Stavila na Rendyho. Bolo v ňom určite viac, ako ukazoval navonok, o tom sa už mala možnosť presvedčiť na vlastnej koži.

 

„Aha,“ Rendy si podoprel hlavu a zamyslel sa. Tvárou mu pochodovali všemožné grimasy, akoby mal mozgové závity prepojené s mimickými svalmi. Netrvalo dlho, strnul a rozžiaril sa.

 

„Hermiona, povedzte, čo dokáže znásobiť silu kúzla?“ položil otázku.

 

„Osobnosť čarodejníka?“ skúsila Hermiona jednu z mnohých možností.

 

„Áno, vždy do vyslovenej formulky vkladáme niečo zo seba,“ pripustil Rendy, „treba ju správne vysloviť a treba jej veriť.“

 

„Teda, nenávisť je tá sila, ktorá dokáže posilniť neodpustiteľné kliatby,“ zauvažovala Hermiona.

 

„Ale rovnako i láska, alebo podobné ľudské emócie majú moc pridať kúzlu na sile,“ pridal Rendy k výpočtu.

 

„Teda stačí, keď mám správne dôvody a tým dodám kúzlu silu?“

 

„V podstate by sa to takto dalo zhrnúť, i keď v nenávisti ťažko hľadať správne dôvody,“ Rendyho palec vyletel, v hrozbe niekomu imaginárnemu, do vzduchu.

 

„Tak je to potom jednoduché! Ako premiestňovanie. Predstavím si kam a som tam!“ pohrávala sa s pentagramom Hermiona. Ale vzápätí jej napadlo, že to nebude také jednoduché. Veď ani premiestňovanie nezvládne každý.

 

„A čo ak nestačí na prelomenie kúzla len veriť?“ Rendy akoby čítal jej váhavé myšlienky.

 

„Poprosím o pomoc niekoho ďalšieho?“ mala naporúdzi novú odpoveď.

 

„Niekoho, alebo niečo…“ Rendy sa zatváril tajomne.

 

„Nerozumiem.“

 

„Sila nevychádza iba z čarodejníka. Kedysi dokázali mágiu používať i muklovia bez štipky magických síl,“ prekvapivo vyhlásil dizajnér.

 

„Áno? Ale ako?“

 

„Využívali silu prírody. Samozrejme, neboli to žiadne veľké kúzla, ale dokázali si pomôcť pri chorobách, alebo na chvíľku k sebe obrátiť šťastenu.“

 

„V prírode je taká sila?“ žasla Hermona, no zároveň si začala vybavovať hromadu maličkostí zo svojho života, ešte pred nástupom do Rokfortu.

 

„Samozrejme! Ste si istá, že ste pôvodom mukelka?“ nechápal Rendy a zmraštil obočie.

 

„Som si istá, len sa zrejme pridlho pozerám na svet z inej perspektívy,“ zamyslela sa Hermona a a spomenula si na obyčajný bylinkový čaj.

 

„V tom prípade, je čas na zmenu uhla pohľadu,“ Rendy rázne tlesol dlaňami.

 

„A pomôže sila prírody aj proti čiernej mágii?“ Hermiona zaváhala. Žeby by predsa len existovalo jednoduché riešenie?

 

„Máte na mysli niečo konkrétne?“

 

„Nuž, ťažko povedať,“ zvažovala Hermiona. Koľko je nutné povedať, aby si Rendy nemyslel, že je naozaj preskočilo?

 

„Skúste zovšeobecniť, nemusíte sa mi zverovať, ak nechcete,“ navrhol schodné riešenie a Hermiona vďačne prikývla.

„Keď je na niekoho uvalená kliatba čiernej mágie, podporená nenávisťou a ako by som to…“  Hermiona pomyslela na Bellatrixinu záľubu v zvrátenostiach, „istou nevyspytateľnosťou. Čo by ste povedali na to?“

„Povedal by som, že ten dotyčný je v riadnom srabe!“

„Nie je žiadna nádej?“ šepla Hermiona a srdce jej ľakom začalo búšiť v spánkoch takou silou, že to Rendy musel počuť.

„Načo nádej pre mŕtveho?“ skôr skonštatoval, než by sa skutočne pýtal. No Hermionina zblednutá tvár ho zmiatla, „Je ten hypotetický čarodejník mŕtvy? Alebo sa mýlim?“

„Naozaj neviem. Na ducha je príliš živý, no rozhodne nie je mŕtvy,“ vyhŕkla Hermiona, no vzápätí si pritlačila ruku na ústa.

„Hermiona,“ predniesol vážne Rendy, „máte zrejme konkrétny problém, ale ja viem byť diskrétny. Ak chcete, môžeme pokojne ďalej hrať hru ‚Moja priateľka má problém‘, nebudem na vás naliehať.“

Hermiona neodpovedala. S prosbou v očiach pokývala hlavou na znak súhlasu a hlboko vzdychla.

 

Rendy Fanvin nebol včerajší, ale rovnako nebol ani typ, ktorý by sa chcel miešať do cudzích záležitostí, aj keď charakter jeho práce napovedal opak. Chápal, že svojho kostlivca v skrini môže mať doma ktokoľvek a on rozhodne nechcel byť tým, na koho by sa mal znenazdania vysypať, nedaj Merlin, že by si o podobnú nepríjemnú skúsenosť koledoval dobrovoľným otváraním onej skrine. O možnosti tretej, že by sa sám stal oným kostlivcom, radšej ani neuvažoval.

Prikývol, jeho podivný účes sa opäť ani nepohol a ponáhľal sa vysloviť slová, ktoré by Hermione pomohli.

 

„Nuž, len pripomínam, že debatujeme iba hypoteticky. Ak by dotyčný, podobný útok prežil, malo by to iste svoj dôvod.“ Zadíval sa na Hermionu a s úľavou zaregistroval v jej pohľade rastúcu nádej, „Vezmite si ako príklad pána Pottera. Prežil útok Voldemorta, síce vďaka svojej matke, ale práve týmto činom a súhrou okolností, si Voldemort vytvoril svoju achilovu pätu.“

 

„Keby sa nepokúšal zabiť Harryho a jeho rodinu, neskôr by ho nebolo možné zabiť?“ upokojila sa Hermiona a chytala sa slamky nádeje v rozhovore, ktorý dúfala, že vyplynie v niečo, čo jej pomôže.

 

„Je to možné,“ pripustil Rendy, „i keď v hre bolo príliš mnoho faktov i náhod.“

 

„Ale keďže Harryho príchod na svet a ohrozenie pre Voldemorta predpovedala veštba, pravdepodobne mali udalosti prebiehať práve tak,“ zamyslela sa.

 

„Veštby rady hovoria nejasnou rečou a práve vynaloženou snahou vyhnúť sa jej, Voldemort sa pričinil o dokonalé naplnenie. Zrejme práve vďaka tomu, že pán Potter prežil, v budúcnosti si ho vybral prútik, ktorý bol sesterským Voldemortovho,“ zhrnul svoje myšlienky Rendy, rozopäl ruky a obrátil dlane dohora.

 

„Čiže, či by sa Voldemort snažil veštbu zrušiť, alebo by ju ignoroval, vždy by sa naplnila?“

 

„Vravím, veštby s obľubou hovoria nejasne. Isté je iba to, že pán Potter prežil mimoriadne zlú kliatbu a jeho prežitie bolo kľúčom. Teda, aby som bol konkrétny. Ak váš hypotetický priateľ prežil kliatbu, buď sa kliatba nepodarila a on by mohol mať v rukách kľúč k jej zlomeniu, alebo tá kliatba mala pôsobiť práve tak a jej následky sú tým zlom, ktoré mala spôsobiť,“ Rendy siahol po pohári minerálky a výdatne si doprial jej osviežujúcej sily.

 

Hermiona medzitým uvažovala. Mal oblúk fungovať ako zabijak? Alebo ako forma vyššieho zla, kedy sa ten, kto ho vyvolá, neuspokojí iba so smrťou obete, ale zvrátene si vychutná trápenie pri mučení, smrti predchádzajúcom. Bellatrix bola poriadne šialená a vedelo sa o nej, že svoje obete rada týrala a bavila sa ich bolesťou.

 

„Nie som si istá,“ začala váhavo Hermiona, „pravdepodobnejšia mi pripadá druhá možnosť.“

 

„Pekne rafinované!“ prikývol Rendy.

 

„Povedala by som, svinsky zákerné!“ uľavila si Hermiona nevdojak.

 

„Výstižne zvolené výrazy,“ uškrnul sa pobavený Rendy.

 

„Šlo by použiť na zlomenie kliatby silu prírody?“

 

„Hm,“ zamračil sa dizajnér, „sila prírody vám pomôže podporiť kúzlo, ale prísť na to aké, to zrejme musíte sama.“

 

Aké!  Zamračila sa Hermiona.

 

„Bude to asi zložitejšie,“ vzdychla vzápätí frustrovane.

 

„Riešenie je niekedy veľmi blízko, len ho nedokážeme spoznať,“ pokúšal sa ju Rendy utešiť, ale príliš sa mu nedarilo.

 

Hermiona ešte viac posmutnela. Veď ani poriadne nevie, ako mal Oblúk fungovať. Domnienky nie sú istota a Bellatrix jej to už nepovie. No i keby ešte žila, iste by horela nedočkavosťou, vytárať podrobnosti práve muklovskej šprtke. Ale Bellatrix tárala rada. Hoci niekedy dve na tri, no ten čo ju poznal, by možno dokázal odlíšiť bludy od faktov. Možno…

Príliš mnoho náhod. Potrebovala by šťastie a to veľa a hneď.

 

„Tá osoba, ktorá to spôsobila, je už mŕtva.“

 

„Nemá príbuzných?“ Rendy opäť akoby čítal myšlienky poletujúce v Hermioninej hlave.

 

„Má sestru,“ pomyslela Hermiona na Narcissu, „ale či bude ochotná so mnou hovoriť?“

„A pokúsili ste sa o to?“ Rendy nechápavo potriasol hlavou.

„Nie, ale..“ bránila sa Hermiona, no musela uznať, že Rendy môže mať pravdu. Za pokus to stojí.

„Nuž nariekať môžete aj potom a nič sa nezmení oproti terajšiemu stavu,“ zbierka amuletov na Rendyho hrudi radostne zaštrngotala.

 

„Dobre!“ rezignovala Hermiona.

„Tak sa mi páčite, zlatúšik!“ vrátil sa Rendy k predošlému správaniu, ale Hermionu už neoblafol. Celkom určite vedela, že celá vonkajšia maškaráda je iba súčasťou imidžu bytového dizajnéra, za ktorým sa ukrýva vnímavý a sčítaný čarodejník.

„Ďakujem, Rendy,“ smrkla Hermiona a v náhlom popude sa k dizajnérovi naklonila. Kým stihol pochopiť čo sa na neho chystá, objala ho.

„Ó!“ vyhŕkol trošku pridusene, „Toľké emócie! Myslím že ten hypotetický čarodejník to má s vami už vyhraté!“

„Ďakujem, ste naozajstný poklad!“ Hermiona sa odtiahla a utrela si vyhŕknuté slzy.

„Zlatúšik, nemusíte to preháňať,“ mávol Rendy rukou, „musím si držať reputáciu, takže by som ocenil, keby ste ma nikde nepopisovali v súvislosti s obranou proti čiernej mágii. Radšej ostanem excentrickým týpkom, ktorý vie majstrovsky kombinovať štýly!“

„Sľubujem,“ usmiala sa Hermiona a spiklenecky pri tom zdvihla dva prsty.

„No vidíte, zlatúšik!“ Rendy sa zhrozene plesol po čele, „Veď ja som vám doniesol kolaudačný darček!“

„Prečo si robíte starosti?“ zamračila sa Hermiona, no Rendy ju nepočúval. Prehľadával vrecká na saku. Nakoniec to čo hľadal, vytiahol z vnútorného.

„Sem som ju ukryl!“ položil na stolík malú krabičku a mávol nad ňou prútikom. Okamžite sa zväčšila do rozmerov menšej automatickej práčky. Rendy mávol ešte raz a kartón zmizol.

 

Hermiona zatajila dych. Pred ňou sa vynímal nádherný exemplár stolovej lampy od Tiffanyho. Tienidlo, vyskladané zo skla smotanovožltej farby, podopierala figúra ženy.

„Je krásna,“ šepla nadšene a pohladila tienidlo končekmi prstov, akoby sa bála, že ho rozbije.

„Krásna a k vašej záľube v secesii sa dokonale hodí,“ riekol pyšne Rendy.

„Dúfam, že je to nie je starožitnosť!“ zhrozila sa Hermiona a vytreštila oči na dizajnéra. Ten len neurčito potriasol hlavou a pretočil oči dohora.

„Nemajte ma za chudáka, Hermiona! Patrila mojej drahej prababičke a v mojom byte pre ňu nebolo miesto. Užite v zdraví.“

 

Dizajnér vstal a nechal Hermionu vzdychať nad lampou. Nechcel byť neslušný, ale vedel kedy treba zmiznúť. Len teatrálne zamával, poslal pár bozkov po vzduchu a vkročil do letaxu.