Lucius mlčky sledoval obrovský zvrat vo vývoji udalostí. Slečna Parkinsonová, nedokázal ešte prevaliť na jazyku najnovšiu pani Malfoyovú, sa urputne vinula okolo jeho syna a vypadala byť so svojím noblesným statusom mimoriadne spokojná.
Iste, pochádzala z bezchybnej rodiny, ale jednako ho niečo neustále nútilo upierať pohľad na očividne rozrušenú Hermionu.
Pansy s ním bude asi sotva viesť zmysluplné rozhovory, ako Hermiona, hoci v jej prípade iba suploval neprítomnoť syna.

Hermiona sa vychytila a bez rozlúčky utekala preč. V podstate ju chápal. Muselo byť neskutočne ponižujúce, byť náhle nahradená.
Dvere sa hlasno zabuchli a Lucius sa prebral z úvah. Žiadalo by sa, aby k situácii zaujal stanovisko, i keď jeho syn a nevesta boli zaujatí prevažne sami sebou.

„Myslím, Draco, že tvoja matka napokon dosiahla …“
Lucius nedopovedal. Neznáma sila ho vzala do víru a on sa odrazu ocitol v plameňoch krbu a bol nevedno kam, unášaný sieťou letaxu.
Cesta netrvala dlho a pán Malfoy Manoru, v snahe zachovať si akú takú dôstojnosť, pokrčil kolená, aby dopadol na rovné nohy.
Sotva stačil zaregistrovať, že ho krb vypľul v nejakom miniatúrnom bytíku, narazil do osoby stojacej pred ním, ktorú v poslednej sekunde dokázal identifikovať ako Hermionu Grangerovú.
Zrážke už zabrániť nedokázal, bola príliš blízko. Duchaprítomne ju zachytil rukami a hoci sa mu podarilo zabrániť aby dopadla na koberec, alebo sa poranila o stolík pri stene, žena omdlela.

Rozhliadol sa okolo seba a s Hermionou v náručí vykročil k jednoduchej pohovke.
Rýchlo vyčaroval vlhkú vreckovku a prechádzal jej ňou po tvári.
Dýchala trhano, vlastne to boli iba chabé pokusy o nádych.
Hermiona otvorila oči a v panickej hrôze sa márne snažila lapiť dych.
Lucius narýchlo hľadal v pamäti kúzlo, ktoré navracalo dych. Ale buď tam nikdy nebolo, alebo sa práve zlomyseľne vytratilo.
Odrazu mu napadla spásna myšlienka, hoci absolútne nevhodná, rozhodol sa riskovať.
Zhlboka sa nadýchol a pritlačil svoje pery na Hermionine. Zároveň s mohutným výdychom jej jemne stlačil nozdry.

Šok stačil, aby žena začala dýchať samostatne.
Lucius cítil, ako sa jej nadvihol  hrudný kôš.
Bola v poriadku.
Mal by Hermionu uvoľniť zo zovretia, ale nechcel. Prstami ju pohladil po lícnej kosti a len s veľkým úsilím od nej odtrhol pery.
„Prepáčte,“ narovnal sa a natiahol oproti nej ruku, aby jej pomohol vstať.

Hermiona rozpačito pokrútila hlavou a ostala sedieť. Nebola si istá, či po rozporných zážitkoch uplynulých ani nie desiatich minút, dokáže pevne stáť na nohách. Sledovala Luciusa spod pokrčeného obočia a premýšľala.
„Čo sa to práve stalo?“ zachrípnutým hlasom sformulovala otázku, ktorá pramenila z reálneho podozrenia, príliš bizarného na to, aby nebolo zároveň i jediným logickým vysvetlením.

„Vypadá to, Hermiona,“ Lucius neurčito skrútil pery, „že nie ste voľná.“

„Rod Granger a rod Malfoy,“ Hermiona sucho zacitovala vetu zo zmluvy Predurčených zväzkov.

Lucius prikývol, „Draco by nikdy nemohol odísť z domu bez vás a oženiť sa so slečnu Parkinsonovou, nebyť detailu, že som sa podpisom rozvodových papierov stal slobodným.“

„Ani som vám nestihla pogratulovať,“ utrúsila s predstieranou ľútosťou Hermiona a pod výsmešný tón sa snažila ukryť vlastný zmätok. Zbavila sa jedného Malfoya a hneď má na krku druhého. Ale kým pri mladšom dostávala takmer vražedné inšpirácie, reakcie na staršieho ju miatli.

„Pogratulujte mi k neveste,“ Luciusove vyhlásenie dalo zmätku korunu. Keď ju vzal za ruku a na prsty vtlačil bozk, bola vďačná pohovke za vysoké operadlá. Zovrelo jej žalúdok a márne sa pokúšala preniesť kúsok pohŕdania zo syna na otca.
„To je absurdné,“ zašepkala si popod nos a civela na vlastné prsty, uväznené vo veľkej mužskej dlani.

„Priznávam, takýto zvrat udalostí by som nepredpokladal,“ pripustil Lucius a prisadol si na pohovku k Hermione.

„Čo teda navrhujete?“ rezignovane vzdychla Hermiona. Osud ju posadil do vozíka horskej dráhy a zrejme nastavil maximálnu rýchlosť. Hlava sa jej krútila, srdce bilo až v krku a márne pátrala, či ešte stále stúpa, alebo zas padá.

„Zajtra vyprší lehota predurčených zväzkov, navrhujem sobáš,“ odpovedal Lucius.

„Sobáš?“ zdesila sa Hermiona. Termín svadby ostal nezmenený, ako inak.

„Hermiona,“ Lucius vzal do dlaní obe studené ruky vyľakaného dievčaťa, „z našich rozhovorov som pochopil, že ste k Dracovi necítili žiadnu príťažlivosť a on sa k vám nezachoval ako gentleman.“

Hermiona prudko očervenela. Nedokázala otvorene diskutovať s Luciusom Malfoyom o Dracovej neomalenosti v sexuálnej oblasti, aj keď ju vlastne dokázal rozpáliť akurát na rovine zúrivosti a hnevu.
„Tak akosi,“ pripustila napokon.

„Neľakajte sa, nebudem z vás ťahať detaily. Celá záležitosť je príliš citlivá a ja viem, koľko energie ste vložili do hľadania možnosti, ako magické puto obísť. Keďže do zajtra odpoveď zrejme nenájdete, chcem vás ubezpečiť, že budete mať svoje súkromie. Natoľko, koľko mágia zväzku umožní.“

Hermiona hľadela na svetlovlasého muža pred sebou  a urputne premýšľala. Či si nepriala, aby mal Draco aspoň štipku charizmy svojho otca? Či sa necítila príjemne v Luciusovej prítomnosti, keď jej robil spoločnosť? Odrazu si spomenula na slová, ktoré si nevdojak vypočula. Odkašľala si, aby si uvoľnila hrdlo.
„Cením si vaše slová,“ začala pomaly, „dovolíte mi jednu otázku?“

„Pýtajte sa,“ vyzval ju Lucius s nefalšovaným  záujmom.

„V ten večer, keď pani Malfoyová, teda Narcissa, keď vás chcela zabiť, povedali ste jej niečo, čo sa týkalo mňa. Mysleli ste vážne, čo ste jej povedali?“

Lucius sa nadýchol. Pamätal si, čo šprihol do očí rozzúrenej Narcicsse, aby ju čím väčšmi rozzúrol. Povedal jej, že schvaľuje Hermionu Grangerovú ako Dracovu snúbenicu. A pamätal si ešte viac. Jasne videl pred očami Hermionu, keď po prvý raz vošla do Malfoy Manoru. Keďže teraz bola technicky jeho vlastná snúbenica, mohol si otvorene priznať, že už vtedy ho určitým spôsobom priťahovala.
Pomaly prikývol.
„Každé jedno slovo,“ sformuloval odpoveď.

„Ale ja mám na mysli…“ chcela upresniť Hermiona. Lucius mohol iba zámerne provokovať Narcissu svojim vyhlásením.

„Viem presne, čo myslíte,“ nenechal ju dopovedať Lucius a pobavene sledoval rastúci zmätok v orieškových očiach.

Mlčala. Práve jej naplno dochádzalo, že muž sediaci oproti nej, sa zajtra stane jej manželom. A budú sa musieť postarať o potomka. Telom jej prebehli zimomriavky a usadili sa v žalúdku.

„Snáď nie ste zdesená?“ pátral Lucius po príčine Hermioninho mlčania.

„Nie,“ zavrtela rýchlo hlavou, „len prekvapená.“

„Narcissa bola pravá aristokratka,“ začal Lucius, „navonok vždy dokonale uhladená, vždy vedela povedať tie správne slová, použiť správny úsmev, alebo odmeraný výraz. Kedysi dávno ma svojim zjavom očarila. Prineskoro som pochopil, že jej dokonalé správanie nie je určené len očiam verejnosti.
Pôsobilo mi neskutočnú radosť, povedať niečo, čo ju dokázalo vytiahnuť z ľadovej ulity.“

„Prečo mi to všetko hovoríte?“ nechápala mužovu nečakanú spoveď Hermiona.

„Nikdy som ju nemiloval, napriek tomu som ju rešpektoval,“ chladne zhrnul Lucius, uvoľnil zovretie dlaní a prepustil Hermionine ruky.

Náhly chlad Hermionu zamrzel.
„Dobre viete, že  som o spojenie rodov nestála, ja…“

Lucius podvihol ruku a priložil ukazovák na Hermionine pery. Zastavil nezmyselné vyjadrenie a naklonil sa k nej bližšie.
„Rešpekt je niečo, čo ocením medzi obchodnými partnermi, svoju manželku budem radšej milovať,“ vyslovil zastretým hlasom, k ukazováku pridal palec a Luciusove prsty sa vydali kontúrovať tuho zomknuté ženské pery, „neznesiem pohľad na roztrasené ženy a nemám v pláne vás znásilňovať. Počkám si, a ja viem presvedčivo čakať, kým nebudete po mojich dotykoch prahnúť sama.“

Hermione bolo odrazu horúco. Draco si na nej úbohým spôsobom testoval vlastnú mužnosť  a jedinou odozvou z jej strany bola vlna hnusu.
Lucius jej v podstate oznámil svoju vieru v to, že mu do náručia skočí dobrovoľne. Chcela sa zlostiť, ponížiť jeho sebadôveru, ale nenachádzala slová. Roztriasli sa jej kolená a tušila, že skôr ako obavou, trasú sa jej v očakávaní.

„Vo vašich slovách je príliš arogancie, ja nie som bábka, ktorá ostane tam, kam ju niekto položí,“ pokúsila sa o chabý odpor, pretože to by určite urobila stará Hermiona.

Lucius sa tlmene zasmial.
„Hermiona, zabúdate, že i ja som sa v tomto vzťahu ocitol bez vlastného zavinenia, pokúšam sa len vyťažiť zo situácie maximum.“

„Chápem,“ šepla Hermiona sklamane. Snáď nedúfala v romantické city.

„Nechápete,“ pohodil hlavou Lucius, „povedzte, čo cítite v mojej spoločnosti?“

Hermiona sa zmučene nadýchla a pokrčila plecia.

„Začnem teda ja,“ zvolil Lucius, „poviem vám, čo cítim ja v tej vašej. Ste vtipná, dokážete zmysluplne komunikovať a cielene argumentovať. Musím priznať, že čas, ktorý som strávil vo vašej prítomnosti bol veľmi príjemný. A v neposlednej rade, ste krásna žena.“

Hermiona takmer nedýchala. Letmo pozrela do šedých očí svetlovlasého muža a čakala náznak výsmechu, alebo chlad, ktorý by ju konečne vyprovokoval k patričnej reakcii. Možno by mala Luciusovi Malfoyovi streliť jednu nearistokratickú facku, ale sakra, nenachádzala dôvod.
Nepovedal nič, čím by ju ponížil, alebo urazil. On jej skladal komplimenty. A na oplátku chcel počuť jej pocity.  Ach! Ani zlý príbeh z červenej knihovne nemohol mať sladší priebeh. Buď ju okamžite rozbolia zuby, alebo sa mu vrhne okolo krku.

Lucius si jej mlčanie vysvetlil po svojom.
„Nemusíte odpovedať hneď, ak nechcete, Hermiona,“ riekol pomaly a hlas sa mu znižoval do mrazivej hĺbky, „ale ak by ste mali pochybnosti, vedzte, že už vôbec nestojím o to, mať vedľa seba poslušnú bábku. Čoho sa napokon od vás obávať nemusím. Máte v očiach priveľa ohňa, na rolu trpiacej čakateľky.“