Kedysi dávno som napísala jednorazovku. (Nehľadajte ju, dočasne je zneprístupnená, aby nemiatla, navyše mám v pláne ju zaradiť ako poslednú kapitolu tejto poviedky :))

Táto jednorázovka sa časom prerodila do kapitolovky.

Vraj nebolo povedané všetko, čo bolo treba povedať.

V tomto prípade nebudem zapierať a na začiatku otvorene priznám, že ide o Snamionku.

Dej možno časovo zaradiť približne šesť rokov po Veľkej bitke o Rokfort a teda páde Voldemorta.

Hermiona doštudovala a rieši, čo bude robiť ďalej. Ani Hrdinka to nemá jednoduché. Pomôže jej náhoda, ako to vo väčšine prípadov už chodí.

Severus prežil a detaily prežitia nie sú dôležité. Učí Elixíry v škole, kde je riaditeľkou MinervaMcGonnagallová. Má svoj relatívne pokojný a stereotypne plynúci život, na ktorom si zakladá.

Ale odrazu sa stojaté vody jeho existencie rozhýbu.

Čo sa stane, keď vhodíte kameň do pokojnej vody?
——————————————–

Vzduch v nemocničnom krídle Rokfortskej školy bol ťaživo hustý. Za predlhý čas fungovania školy nasiakli výparmi elixírov proti rozličným bolestiam, chorobám a neduhom ešte aj kamene v hradných múroch. Pozorný a cvičený nos by iste dokázal v chaotickej zmesi identifikovať jednotlivé zložky tých najpoužívanejších.

Cez vysoké okná prenikali posledné tmavooranžové lúče zapadajúceho slnka a farbili nie príliš vľúdne prostredie na milosrdnú farbu horského medu. Vysoké kovové postele nezvyklo zívali prázdnotou. Dnes bol jeden z mála pokojných dní, kedy mohla školská čaromedička nazbierať prepotrebnú silu.

Krokom poznačeným vekom sa pomaly kyvkala po svojom kráľovstve a kontrolovala stavy zásob liečív. Unavene klipla vráskavými viečkami, zaostrila slabnúci zrak oproti zažltnutej etikete a s hudraním švihla prútikom smerom k rade faklí v kovových držiakoch. Miestnosťou sa rozlialo jasnejšie, hoci blikotavé, svetlo a ona spokojne kývla hlavou.

Poppy sa namáhavo vystrela. Ostrá bolesť jej pritom vystrelila niekam od bedier a zabodla sa až pod lopatky. Dnešný deň bol pokojný, no ona si prácu vždy našla. Ošetrovňa predsa musí byť neustále pripravená prijať pacienta, poskytnúť nutné i dlhodobé ošetrenie. Nemôže si dovoliť riziko chýbajúcej, čo i len najmenej dôležitej, maličkosti.

Bolesť. Nepríjemná a neodbytná a škodoradostne verná. Bola jej spoločníčkou už dlhé roky. Spočiatku len ľahká a prehliadnuteľná, no s pribúdajúcimi rokmi a ubúdajúcimi silami, čoraz hmatateľnejšia.

Ale Poppy sa jej nemienila vzdať ľahko, z úst jej unikol iba hlasnejší nádych. Nechcela a nemohla dovoliť tej prekliatej potvore, aby ju ovládla a nebodaj donútila vzdychať. Za celý svoj život zažila toľko cudzieho utrpenia a mnohorakých zranení, že vlastná bolesť jej pripadala bezvýznamná.

Až donedávna. Únava bola čoraz znateľnejšia a každodenné vstávanie ťažšie. Jasne cítila, že prichádza jej čas.

Už ani nedokázala tak pohotovo, ako voľakedy, vyliečiť študentskú nehodu. Milovala svoju prácu v Rokfortskej ošetrovni, povýšila ju na osobné poslanie, kým sa jej nestalo, že svojmu pacientovi takmer naordinovala nesprávny elixír.

V liečiteľstve žiadne ‚takmer‘ nestačilo. Všetko muselo byť presne stanovené a pod kontrolou.

Vedela, čo má urobiť, ak nechcela byť pre svojich pacientov hrozbou.

Láskyplne sa zahľadela na precízne zoradené flakóny, fioly a banky s uzávermi zaliatymi voskom. Pohladila unaveným pohľadom police s objemnými bichľami, pojednávajúcimi o liečbe úrazov prapodivného pôvodu i bežných zranení pri metlobale. Za tie roky toho nazbierala úctyhodné množstvo. Dokonca i Severus sem občas zašiel, aby uhasil smäd po nových informáciách. Vedela, že jej knižnica ani zďaleka nemôže objemom konkurovať Severusovej, ale rozhodne v nej mala pár titulov, ktoré si vyslúžili uznanie Majstra elixírov.

Ale ani Poppyne rozsiahle znalosti v oblasti liečiteľstva, ani nepreberné zásoby elixírov, liečivých mastí a obkladov ju nedokázali zbaviť vlastného trápenia. Za tie roky, čo takmer dennodenne venovala svoj um, prepletený s osobnou mágiou, každému potrebnému, stávala sa kúsok po kúsku odolnou voči pôsobeniu liečív. Sama sebe by už nedokázala magicky vyliečiť ani banálne škrabnutie.

Plán sa jej v hlave zrodil už dávno. Prišiel k nej takmer ako zásah z neba. Denného veštca jej sova v to ráno naozaj zhodila z poriadnej výšky. Nárazom sa jeho strany rozleteli a otvorili na článku, ktorý jej teraz dával nádej na pokojné dožite dôchodku, niekde v Merlinom zabudnutom zákutí Kúzelníckej Británie. Lepšie riešenie nemala. Neostávalo iné, len dúfať, že vyjde a to čím skôr.

Posadila sa k starému písaciemu stolíku a dala sa skladať vhodné slová na kus pergamenu. Úchytkom pozerala na článok v Dennom veštcovi, kde strohým oznamom Vyššia škola čaromediky, predstavovala verejnosti svojich úspešných absolventov.

List, do ktorého vkladala svoje nádeje, odoslala tesne pred polnocou. Ešte chvíľu pozerala za rozospatou sovou, klimbavo letiacou po oblohe osvietenej splnom mesiaca. Potom jej už neostalo iné, ako ísť spať a nechať svoj osud v rukách prozreteľnosti.

*********

Minerva stála pri pootvorenom okne svojej pracovne a bola vďačná slabému vánku za to nepatrné osvieženie. Nemohla uveriť vlastným ušiam, srdce jej búšilo v spánkoch a kdesi v krku sa zasekli slová námietok.

Všimla si už dávnejšie, že Poppy, jej podriadená a priateľka zároveň, vyzerá unavená a bledá, ale pripisovala to iba blížiacemu sa koncu školského roka. Študenti boli vidinou nadchádzajúcich prázdnin menej opatrní pri svojom vyčíňaní a na ošetrovni sa striedali v hojnom počte.

„Poppy,“ oslovila ju Minerva s nádejou v hlase, „si si istá, že po prázdninách to nebude zas ako predtým?“

„Drahá priateľka,“ už po niekoľký raz sa Poppy chystala zopakovať svoje dôvody Minerve, „je to tak! Na moju chorobu niet lieku!“

„Ale definitívny odchod?“ Minervinu hruď bôľne zovrelo, „Niet inej cesty?“

„Minerva,“ Poppyn hlas znel mimoriadne pokojne a rozvážne, „všetci raz musíme svoje miesto uvoľniť mladším – môj čas práve nadišiel.“

„Konzultovala si svoj stav s niekým ďalším?“ položila Minerva zbytočnú otázku. Poppy bola v neustálom kontakte s liečiteľmi zo Sv. Munga.

„Priateľka moja, vieš, že áno,“ chlácholila ju Poppy, „je to daň naplnenému životu. Robila som presne to, o čom som odjakživa snívala a za tie nádherné roky sa moje telo stalo rezistentným voči liečbe. Nasiaklo zvyškami prekliatí a popletených zaklínadiel a už nevládze bojovať s novými.“

„Je mi ľúto,“ šepla Minerva a po riase jej skĺzla slza smútku.

„Ľútosť odlož pre tých, čo ju potrebujú! Neľutujem ani minútu, ktorú som prežila. Vrátiť sa do momentu, kedy som zvolila túto cestu, volím rovnako!“

„Ani Severus nedokázal uvariť elixír, ktorý by ti pomohol?“ Minerva sa nedokázala zmieriť s Poppiným rozhodnutím, vytrvalo lapala steblá v divom prúde.

„Skláňam sa pred Severusovou zručnosťou a vedomosťami, ale proti mnohoročnému pôsobeniu elixírov a mágie, nedokáže bojovať ani on,“ pokrčila plecami liečiteľka.

„Ach, Poppy,“ bôľne vyslovila Minerva a ponáhľala sa priateľku objať. Tá sa jemne vyslobodila s tuhého zovretia a mávla rukou.

„Ale choď, Minerva!“ napriek tomu, že sa Poppy snažila pôsobiť vyrovnane, hlas sa jej chvel. Krátko si odkašlala, hlas prečistila a pokračovala, „Nejdem predsa umrieť, ešte nie a ty ma predsa môžeš kedykoľvek navštíviť. Určite si dám krb napojiť do siete letaxu.“

Minerva nesúhlasne pokrútila hlavou, srdce jej zvieral podivný smútok, ale vedela, že kolobeh života nezastaví ani najsilnejší čarodejník. Mnohí sa o to síce pokúšali, ale… Nikdy to nedopadlo dobre.

„Spomínam si, Minerva,“ vyslovila Poppy rozhodne, „pozvala si ma na čaj, nie na smútočný obrad.“ Natiahla sa k liatinovej kanvici, a naliala pariaci sa čaj do dvoch šálok.

Minerva rezignovane vzdychla a prisadla si. Zaumienila si, že sa musí s Poppyným rozhodnutím vyrovnať. Aj keď srdce kričalo niečo odlišné.